Bol už takmer koniec októbra a na Rozsutec som vyrazil z vyšného konca Zázrivej-Bielej a pomerne rýchlo som sa dostal k miestu, kde sme sa vari pred dvadsitimi rokmi stretli s medveďou rodinkou. Vtedy sme šli na Rozsutec so švagrom Jankom Kuchárom, ktorý tu ako poľnohospodársky inžinier robil zootechnika. Poznal každú piaď tejto rozľahlej lesnatej doliny, rozprával o tom, ako tu medvede odnášajú jalovice pastierom rovno spred nosa. Len čo to dopovedal, počuli sme nad cestou šuchot lístia. Spozorneli sme a zastali. V tej chvíli sa vykrbáľali na lesnú zvážnicu dve malé medvieďatá a vzápätí za nimi stará pani medvedica. Malé chvíľu šantili na ceste, ale potom nasledovali mamu, ktorá zamierila dolu svahom do šľôgy. |
Sedlo Medziholie | Strach, či úžas, či čo to bolo, nás prikulo k zemi. Našťastie, lebo vtedy sa prihrnulo zaostávajúce tretie dieťa pani matky medvedice. Zbadalo nás, zastalo, otvorilo papuľku a už by sa vo mne krvi nedorezal... Ak teraz zvreští, starostlivá mater mu príde na pomoc a s nami je amen. Stáli sme ako sochy. Nie vedome, ale paralyzovaní strachom. Mláďa usúdilo, že sme neškodní a rozbehlo sa za svojou rodinkou. Keď už boli hodný kus pod nami v malinčí, začali sme robiť rámus, aby sme ich čo najďalej odplašili. | |
Významná križovatka turistických trás v Malej Fatre. | Keby som to bol zažil sám, myslel by som si, že je to len zlý sen. Ale švagor Janko mi vždy potvrdil, že to bola skutočnosť. Teraz, našťastie, prechádzam tadiaľto úplne bezpečne. Medvede by už mali spať zimným spánkom. Ale paromhovie, dnes, v časoch globálneho otepľovania... Kráčam ďalej, sneh mi padá za krk a chladí. | |
Reťaze | Významná križovatka turistických trás v Malej Fatre. Značky štyroch farieb sa tu križujú a hviezdicovito rozvetvujú na štyri strany. Zelená z Bielej pokračuje do Štefanovej, ktorá leží vo Vrátnej. Červená, hrebeňová značka schádza z Rozsutca a hneď sa aj šplhá na vrchol Stohu. Žltá z Petrovej traverzujúca svahy Malého i Veľkého Rozsutca, prebehne cez Medziholie a po traverze severného úbočia Stohu zanikne. Mňa čaká výstup po červenej značke, odtiaľ z Medziholia na vrchol Rozsutca. |
Tie najkrajšie vrchy bývajú opradené povesťami. Nemusia byť ani najvyššie. Napríklad Gerlach, náš najvyšší sa nemôže popýšiť ani jednou povesťou. Zato o tisíc metrov nižší Rozsutec by ich mohol pokojne rozdávať. Krásna povesť, ktorú zachránil a umelecky spracoval Anton Habovštiak, rozpráva príbeh statočného pastiera, ktorý vrúcne miloval svoje rodné vrchy, Rozsutec a jeho suseda Stoh. Bieda ho vyháňala do sveta. Vrchy sa mu páčili, ťažko by sa s nimi lúčil, ale akosi šťastia nemal v tomto kraji. | |||
Strmo hore | |||
Trápil sa trápil a už to tak vyzeralo, že bude musieť opustiť rodné hory, ale chcel zájsť len potiaľ, odkiaľ ešte vidno Stoh a Rozsutec, lebo krajších vrchov by sotva dakde ešte videl. A v tom jeho trápení, ako to už v rozprávkach býva, bola mu na dobrej pomoci starenka, ktorá mu dala dobrú radu. Pastier Juro sa dozvedel, že obláčiky okolo Stohu značia dobrú pašu pre ovečky a keď ich niet, bude sa dariť kravám. Juro zostal doma, darilo sa mu, ale nenechal si tú radu pre seba, podelil sa aj s ostatnými pastiermi. | |||
Fantáziu prebúdzajúce skalné výtvory ( zápasiace medvede alebo skamenelí milenci?) | |||
Povesti svedčia o tom, že ľudia svoje vrchy obdivovali pre ich krásu, milovali ich a len ťažko sa s nimi lúčili. Rozumiem tej ich túžbe. Sám ju veľmi výrazne pociťujem. Obdivujem krásu našich hôr. Keď som v polovičke júna robil dvojdňový prechod hrebeňom Malej Fatry, vyfotil som takmer celý kinofilm len na fotogenický Rozsutec. Na ostatné vrchy mi už neostali obrázky. Pociťujem magickú a magnetickú príťažlivosť hôr a nechávam sa ňou unášať. Som ako ten pastier Juro, musel som odísť, ale iba tak ďaleko, odkiaľ sa dá do našich hôr vrátiť. | |||
Zastavujem sa a chcem pripomenúť, že toto je kraj Jánošíka, Adama Šangalu, kraj Valachov, ľudí slobodných. Keď sa tu v 14., 15., 16. storočí začali osídľovať, čŕchliť hlboké lesy, stavať nízke chalupy s vysokými strmými strechami, mali od zemepánov potvrdené rozličné privilégia, medzi nimi aj právo nosiť zbraň spojené s povinnosťou chrániť obchodné cesty pred zbojníkmi a brániť hranice. Mohli loviť v horách, pásť na holiach. Ich spôsob života v nich formoval hrdosť a lásku k slobode. | |||
Nečudo preto, že keď mu siahli feudálni páni na staré privilégia, keď mu siahli na slobodu, že sa búril, pätil, utekal do hôr, že zbojníčil alebo aspoň pytliačil. A tí, čo nemohli alebo nemali odvahu búriť sa, aspoň obdivovali tých odvážnejších. Zaiste, ako veriaci kresťania, neschvaľovali zabíjanie, ale imponovalo im zbíjanie, vzbura voči sociálnej nespravodlivosti. | |||
Je tu mrazivo, veterno. Darmo, veď je neskorý október. V horách sa už schyľuje k zime. Trávu prefarbil sneh na bielo, štrbiny skál vyplnil vietor snehom, srieň zdobí kosodrevinu a trbliece sa v lúčoch zubatého slnka. Olovenosivé oblaky sa prevaľujú ponad hrebene hôr, zavše cez ne preblesne slnečný lúč, ktorý zjasňuje nostalgickú náladu neskorej jesene. | |||
Očistený smerovník | Vrcholový kríž | ||
