Záhadný stan

Pred časom sme našu túru po hrebeni Nízkych Tatier prerušili na Krížskom sedle, pod Kotliskami a zostúpili do údolia. Prespali sme v horskom hoteli Srdiečko. Teraz je 8 hodín, 30 minút. Cesta do sedla by nám mala trvať dve hodiny. Podľa pôvodného plánu. Ale syn ma presvedčil, aby sme si cestu predĺžili cez Chopok. Nepáči sa mu predstava nudného chodníka cez les a kosodrevinu. Pôjdeme síce o vyše hodiny dlhšie, ale po hrebeni, ktorý sľubuje nádherné výhľady na liptovskú i horehronskú stranu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Záhada opusteného stanu

Od Krížskeho sedla povedie naša cesta cez Kotliská, Chabenec do útulne pod Ďurkovou, kde chceme prespať. Na druhý deň nás čaká náročnejší, oveľa dlhší úsek. Cez Ďurkovú, Latiborskú hoľu, Košariská, Veľkú a Malú Chochuľu, Prašivú, Kozie chrbty na Donovaly. Deväť až desať hodín cesty po hrebeni, ktorý po každom klesaní, ktoré namáha kolená si vypýta daň v podobe výstupu namáhajúceho stehenné svaly a pľúca a najmä psychiku. Môžeme teda vyraziť na dlhú dvojdňovú cestu. Počasie je... Ale v horách si človek nikdy nemôže byť istý. Zmeny počasia sú tu časté a veľmi rýchle.

Sme na Kotliskách. Nadmorská výška 1936 metrov. Z Krížskeho sedla sme sem museli vystúpať stošesťdesiat výškových metrov. Trvalo nám to tridsať minút. Kotliská si skutočne zaslúžia svoj názov, už len za ten obrovský kotol, ktorý vytvárajú v závere Vajskovskej doliny. Pohľad doň je závratne krásny.

Teda spôsobuje krásne závraty. Nechcel by som tu spadnúť v zime na snehu, ale ani teraz v lete by som sa nechcel krbáľať týmito prudkými spádmi. Pozerám sa na Chabenec, ktorý je od Kotlísk vzdialený asi trištvrte hodiny a asi dvadsať výškových metrov.

Pozeráme sa za seba na hrebeň od Chopku po Poľanu, ktorý sme dnes prešli, ale kocháme sa prekrásnymi výhľadmi na celý nízkotatranský hrebeň, od Kráľovej hole po Homôľku, ten sme prešli začiatkom júna, vidno aj časti hrebeňa od Ďumbiera, ktorý sme prešli začiatkom júla. Na horehronskej strane vidíme odtiaľ mohutný chrbát masívu Skalky.

Je to vlastne južná rázsocha hlavného hrebeňa Nízkych Tatier. Skalka je vyššia ako Kotliská, z ktorých vybieha na juh. Kotliská majú 1936 a Skalka meria 1980 metrov.

Pozeráme sa aj smerom na západ ale nevidíme cieľ našej dnešnej etapy – útulňu Ďurková. Priamo pod nami v mohutnom kotli, pod Prednými Kotliskami, smerom na juhozápad, v závere Lomnistej doliny, je pamätník Jana Švermu. Počas druhej svetovej vojny, po potlačení SNP v prvej polovici novembra 1944, cez tento vrchol prechádzali ustupujúcich povstalecké vojská. Počas zlého počasia na jeho svahoch zahynulo v hlbokom snehu niekoľko desiatok vojakov a civilistov, medzi nimi aj komunistický politik a novinár Jan Šverma

Stojíme na Chabenci, ktorý má 1955 metrov nad morom. Je to mohutný a krásny vrch. Ktovie prečo sa tak volá. Buď po výstupe naň niekomu značne ochabli sily, a nazval ho „chabencom“, alebo ho naopak ľahko pokoril a pohŕdavo precedil: „chabenec“. Nie, nie! Ten druhý prípad nie je možný. Aj trénovaný turista musí zložiť klobúk v zbožnej úcte pred jeho monumentálnymi líniami.

Búrka

My teraz musíme zostúpiť z jeho vrcholu po západnom hrebeni, a z neho odbočiť, to znamená stratiť nadmorskú výšku, aby sme mohli v pohodlí prespať v útulni pod Chabencom. V diaľke už počuť hrmenie a tak sa musíme rýchlo poberať, aby sme ušli dažďu a búrke. Neušli sme, zmokli sme, ale kým sme došli na Ďurkovú uschli sme. Ale to čo sme zažili bola len predohra k veľkolepému a hrozivému predstaveniu hôr. V bezpečí útulne sme pozorovali blesky, počúvali hromy, ktoré otriasali chatou i našou odvahou. Boli sme radi, že sme v suchu.

Útulňa pod Ďurkovou má pravú atmosféru typickej horskej chaty. Voda je 150 metrov ďaleko, latrína trochu bližšie. Elektrina tam nie je. Sliepňavé svetlo petrolejky zbližuje ľudí, ktorí sa tu náhodne stretli, ktorých dal dokopy dážď a nebezpečenstvo búrky. Sedíme, popíjame pivo, borovičku s horcom, rozprávame si navzájom príbehy z vysokohorských túr. Chata sa postupne zapĺňa. Prichádzajú ďalší a ďalší premoknutí turisti, vyzliekajú si mokré vetrovky a vešajú ich na vešiaky a na šnúry ponaťahované pod povalou jedálne. Chatárka každému novopríchodziemu trpezlivo vysvetľuje, že sa treba vyzuť a hore v nocľahárni chodiť naboso.

Počúvam príbehy nových priateľov, ktorí tu prišli po hrebeni z opačného smeru ako my. Sympatická mladá dvojica a Martin z Galanty hovoria ako ich včerajšia večerná búrka vystrašila a premočila v Hiadeľskom sedle. Mladý párik sa rozhodol zostúpiť do Korytnice a nájsť si nejaké ubytovanie. Cestou však zbadali chatu, v ktorej sa svietilo a veselo spievalo.

Zaklopali a otvorili im. Partia z Lúčnice, obce pri Vrábľoch tam oslavovala narodeniny jedného z nich. Zmoknutých turistov nakŕmili, ponúkli aj niečím ostrejším a prenocovali ich. Ráno sa vrátili suchí, odpočinutí späť do sedla. Dobrí ľudia ešte žijú, len treba zaklopať na ich dvere. Martin, náš druhý spolusediaci, sa nedočkal svojich priateľov a neostalo mu nič iné, keď už bol tu, len sa vybrať na cestu sám.

V Hiadeľskom sedle sa skryl pred dažďom pod stromy a pod celtu. Prečkal dážď, rozložil si oheň v ohnisku, ktoré je tam dovolené používať, a noc predriemal v obavách pred medveďmi a inými horskými strašidlami. Znepokojoval ho aj zatvorený stan, z ktorého nepresvitalo žiadne svetlo, nevychádzali žiadne zvuky, nejavil žiadne známky života. Možno je v ňom mŕtvy turista. Záhadný stan si všimol aj mladý sympatický pár. Kto by tam nechával taký dobrý stan?

„Pozrite sa zajtra doň, či je naozaj prázdny, či v ňom nie je mŕtvola,“ nakazovali nám. Podujali sme sa rozlúštiť záhadu opusteného stanu v Hiadeľskom sedle. Ale od sedla nás delilo ešte 25 km a vyše 9 hodín cesty. Nájdeme v stane mŕtve telo turistu? Našu fantáziu rozpaľovalo hrozivé hrmenie a tlmené svetlo petrolejok, vrhajúce strašidelné tiene.

Druhý deň

Je ráno 6.30. Druhý deň našej hrebeňovej túry. Noc bola trochu nepokojná, rušená oneskorencami, ktorí sa s väčším či menším šuchotom ukladali k spánku. Sme v Sedle Ďurková, vo výške 1710 metrov. Je tu križovatka turistických ciest. Jedna zo značiek, zelená vedie do Magurky.

Všeličo človek vidí na hrebeni našich hôr, všelikoho stretne, všeličo mu pritom preletí hlavou. Stretli sme českú rodinku. Manželia v strednom veku s dvanásť-trinásť ročným synom. Na nohách tenisky, vetrovky silonové, výstroj z minulého storočia. Mokrá tráva a silný vietor im zafarbili pery do fialova. Ale držali sa udatne. Na otázku, kam až hodlajú dôjsť, odvetili hrdo: až do Telgártu.

„Kde ste prečkali včerajšiu búrku?“ Nedám im pokoj.„ Učupili sme sa, prikryli igelitom a tŕpli pri každom zablysknutí.“Nuž klobúk dolu pred takou odvahou. Ale nemohol by som ich nazvať zodpovednými rodičmi. Zaželal som im šťastnú cestu a myslel som to naozaj úprimne, lebo do cieľa im chýbalo ešte 50 hrebeňových kilometrov, tri dni, niekoľko pravidelných búrok a čoraz menej možností zohriať sa, najesť sa a usušiť na horských chatách. Obdivujem ich odvahu, ale dúfam, že ich zdravý rozum donútil zostúpiť do dolín.

Prešli sme cez vrchol Ďurkovej (1750), potom sme klesli asi 150 výškových metrov na Zámostskú hoľu. Odtiaľ sa po žltej značke dalo zostúpiť buď do Magurky alebo na opačnú stranu do Jasenianskej doliny. O dvadsať minút ďalej lákala k zostupu opäť do Magurky tentoraz modrá značka. Odolali sme jej lákadlám a pokračovali podľa plánu po červenej hrebeňovej značke.

Teraz stojíme na Latiborskej holi, v nadmorskej výške 1643 metrov. Dolu pod nami je Sedlo pod Skalkou, z ktorého odbočuje žltá značka do Liptovskej Lúžnej. Cesta trvá čosi vyše dvoch hodín. Je to jedna z možných zostupových alebo únikových ciest z hrebeňa Nízkych Tatier. Nás sa to však dnes vôbec netýka. P

red nami je húsenicová dráha hlavného hrebeňa s dominantnou Veľkou Chochuľou v zornom poli. Dve a pol hodiny nám trvala cesta z Latiborskej hole cez Skalku a Košarisko sem na Veľkú Chochuľu, ktorá je v tejto časti hrebeňa skutočne veľká. Má 1759 metrov. Na dohľad máme Malú Chochuľu, ktorá je nižšia, ale len o štyridsať metrov.

Prešli sme cez Chochuľu s Košariskom a Skalkou na východe a Prašivou na západe predstavuje krásny a mohutný horský masív, ktorého prekonanie trvá vyše troch hodín. Sme na Prašivej, vo výške 1652 metrov. Pred nami je zostup do Hiadeľského sedla. Stratíme 550 výškový metrov. Škoda. To je to, čo nemám rád. Ale horské hrebene sú už také. Musím sa priznať, hoci to po predošlom tvrdení bude znieť paradoxne, hrebeňovky mám radšej ako túry po dolinách. Neobmedzené výhľady, ktoré sa ponúkajú vašim očiam sú síce vykúpené tvrdou drinou, ale naozaj stoja zato.

Zostup z Prašivej je prašivo prudký a nekonečne dlhý. Asi v polovici cesty cez hustú a vysokú kosodrevinu sme stretli čudo..., nechcel som veriť vlastným očiam. Odrazu sa predo mnou vynoril bicykel. Horský síce, ale tu som ho nečakal. Za ním sa objavil cyklista oblečený akoby sa chystal pózovať pre reklamné fotky do športového magazínu. Krátke rukávy, krátke nohavice. Na chrbte nič, na bicykli tiež nič, ani len fľaša na vodu. „Ahoj“, zdravím ho a on len cez zuby zavrčí po poľsky: „Čenšč!“ a hrnie sa ďalej a tlačí pred sebou drahý bicykel do prudkého kopca.

O chvíľu stretneme ďalšieho, ktorý sa tvári o niečo prívetivejšie, ale vidno na ňom, že chce dobehnúť svojho kolegu. Potom stretneme párik našincov, ktorí sa nás zvedavo, s potuteľným úsmevom pýtajú, či sme stretli tých dvoch Poliakov s bicyklami a klopkali si pritom významne na čelo. Vraj ich požiadali, aby im ukázali na mape cestu na Chopok, lebo oni majú len prístroj GPS. Viem, že za viacerými odvážnymi výkonmi sa skrýva nevedomosť hraničiaca s hlúposťou, ale čo je veľa, to je veľa... Pravidelne každý večer teraz v horách bývajú prudké búrky. Na hrebeni takmer niet prameňov vody. Nuž, „čenšč!“ harcerzi.

Sme v Hiadeľskom sedle. Kráčame už sedem hodín a máme okrem otlakov na nohách, zodratých pliec od batohu aj opotrebovaný entuziazmus. Poháňa nás už len vidina blízkeho cieľa. Viem, že potom sa dostaví, spolu s uvoľnením, príjemný pocit, že sme dokázali čosi, čo nie je celkom bežné a všedné. Odtiaľto vedie modrá značka do Korytnice. Na Donovaly je to ešte čosi vyše dvoch hodín cesty.

Záhada tajomného stanu rozlúštená

Ozaj, aby som nezabudol: záhadný opustený stan bol prázdny, ale ešte stále nevydal svoje tajomstvo. Kto a najmä prečo ho tam zanechal? Tieto otázky asi trápili aj toho zvedavca, ktorý vyrezal do látky otvor, ktorým sme aj my zistili, že je v ňom prázdny spací vak. Nebolo treba vyrezávať otvor v tvare veľkého eL, stačilo otvoriť zips. Ale aj my sme doň nepochopiteľne nazerali cez dieru.

Na Donovaly sme došli unavení, ale šťastní, že sme dokázali čosi, čo nie je celkom všedné a každodenné. Prekonali sme za dva dni skoro štyridsať kilometrov a veľké výškové prevýšenie v stúpaní i v klesaní. Ale najmä sme prekonali sami seba, svoju pohodlnosť. Celých tých ťažkých štyridsať kilometrov sme hľadali možno odpoveď na otázku: akí sme.

Marián Grebáč

Marián Grebáč

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Ťahá ma to do našich hôr, nádhernej prírody, kde hľadám pokoj a čerpám nové sily. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu