Môj včerajší piatok 13.

Uz tretie ráno som sa "zobudila" po prebdenej noci a bola som poriadne vyflusnutá. A ani ranná káva ma nepostavila na nohy. Kolegyňa, ktorá vstáva s dobrou náladou ešte nedorazila. Neskôr mi volala, že bude troška meškať, že ide do servisu pre notebook. OK, povedala som si, že nejako to ráno musím zvládnuť a neskôr bude lepšie. A nebolo. Danka prišla až po 11, sadla si na stoličku, oprela sa a spustila. "V servise som skoro odpadla, teda šuplo ma to späť do kresla". Už niekoľko dní som jej hovorila nech sa nestresuje za veci, za ktoré nemôže. To, že sa pokazil comp a nemôže spraviť závierku, veď predsa to nie je katastrofa. Aj v stredu ju ťažilo na hrudi. A ona, že veď to musí byť, že na ňu tlačí vedenie.......v normálnej firme by sa starali o najskoršiu opravu a nie vystresovanie zamestnancov (ale my nepracujeme v normálnej firme). Po chvílke som len zbehla si niečo zobrať dole do našeho provizorného skladu - garáže. Po 5 minútách som sa vrátila hore, kolegyňa mala sklonenú hlavu a myslela som si, že nad niečím rozmýšľa. No nebolo to tak. Chytila ju úzkosť, chvílu sa nevedela nadýchnuť, hrnuli sa jej slzy z očí. Neodpovedala mi na moje otázky, po nejakej tej minúte len šepla, že jej tŕpne pera, o chvíľu celá tvár. Ruky mala vytočené, celá bola v kŕči. Zavolala som šéfa nech mi príde pomôcť. Vytočila som 112. Po pre nás dlhých 8-9 minutách prišla sanitka a zobrala Danku na vyšetrenia, ktoré neskôr vyšli skôr pozitívne. Diagnóza - prepracovanie, stres, únava. A na koniec dobrá rada od lekárov: "Vaše telo Vám týmto kričí, že niečo nie je v poriadku a keď nezmeníte tempo nabudúce to môže dopadnúť oveľa horšie".  Som rada, že Danka je dnes znova vysmiata, ale vôbec sa mi nepáči, že je v práci. Dani, veď to nestojí za to, ani peniaze ani nič iné hlavne tu v tejto "najsamsuper" firme, aby sme si zničili zdravie!!!