Vstávam. Otvorím oči. Potmehútsky sa na mňa pozrieš. Ešte mám stále zlepené oči. Vieš, že zobúdzanie mi robí menšie problémy. Som spachtoško :) Pomaly k sebe prichádzam a v tom zacítim čerstvú vôňu kávy. Dávam sa do polosedu a všímam si šálku kávy. A nielen tú. Šálka kávy dopĺňa "raňajkové menu". Dobré ránko láska. Ešte chvíľku mi tie slová znejú v ušiach a nedá mi, túlim sa k tebe. Je zvláštne, že stále vyslovujeme tie slová. I keď to, čo cítime sa nedá popísať ani tisíckou slov. Zostávame v objatí ešte niekoľko minút. A keby sme nemali iné povinnosti určite by sme tak vydržali celý deň. Púštame sa do raňajok, pekne sa s tebou podelím. Aj keby som nechcela, takto zrána toho moc nespapám. Snažíme sa vychutnať posledných pár minút, plynú príliž rýchlo. Zachvíľu bude všetko inak. Pomaly začína svitať a ja viem, ze je čas už ísť. Počujem tú starú pieseň...slnko stoj, slnko nevychádzaj...no ono neposlúcha.
Vstávam. Otvorím oči. Len také obyčajné ráno.
