Nemôžem sa pohnúť

Postaviť sa problému a to môjmu vnímaniu života. Akokeby som bola v miestnosti s dvoma dverami. Tie za mnou sú zamknuté, nepasuje do nich žiaden kľúč.A tie predo mnou....nemám síl ani odvahu sa pozrieť do kľúčovej dierky, nie ešte ich skúsiť otvoriť. Čakám kým sa otvoria, alebo kým ich otvorí niekto iný a povie nech sa spamätám, nech sa zdvihnem zo zeme, zdvihnem hlavu a idem dopredu. Cez tie dvere a mnohé ďalšie, ktoré ma na mojej ceste ešte čakajú.Stratila som v posledných mesiacoch ľudí, ktorých som veľmi ľúbila. Jednou z nich bola moja babička. Už od malička som s ňou mala veľmi dobrý vzťah a posledný rok a pol jej života som bývala s ňou.Bol to môj najbližší človek dlhé roky.A veľmi mi chýba.Viem, že nemôžem smútiť donekonečna a dúfam, že čoskoro zakopnem o optimizmus, ktorý ma preberie k životu.