Už je to rok, čo mám svojho aniela. Rok odvtedy, čo naposledy vydýchla osôbka, ktorú som naozaj milovala. Rok od smrti mojej babičky. Ešte aj teraz, keď píšem tieto riadky, kotúľajú sa mi slzy po líci. Neustále ju cítim pri sebe, tak ako sa so mnou prišla rozlúčiť. Tak silno ako mi naznačovala, že je už jej čas a ja som si to nechcela pripustiť. Tak intenzívne ako mi hodiny rozprávala o svojom živote, prvý a posledný raz. Neustále ma zastavujú jej kamarátky, susedky a spomínajú na ňu. Bol to neobyčajný človek, človek s veľkým Č. Každému komu mohla, pomohla, alebo aspoň poradila. Ešte keď som bola malá, mi sľúbila, že vždy so mnou bude. Preto všetko verím, že sa zmenila na aniela, ktorý nás celú rodinu ochraňuje. Ktorý je pri mne celé tie dni, keď som smutná. A dúfam, že sa teší so mnou, keď sa mi darí a som šťastná.
PS:Len jedno ti chcem ešte povedať, mám ťa veľmi rada a nikdy nezabudnem.