Hanbíme sa povedať druhým o svojich pocitoch a tak rozprávame a rozprávame o veciach, ktoré vlastne nie sú pre nás vôbec dôležité. Ale rozprávame, komunikujeme spolu, debatíme o všetkom.
No nie o pocitoch, o tom čo nás trápi, čo máme radi a čo nie, čo by nás potešilo a čo zarmútilo. Koľkokrát stačí len pár slov. No niekedy to nevieme, teda mám pocit, že väčšinou to nevieme. Povedať ako sa máme radi, že si niekoho vážime, že sa ľúbime. Pravdupovediac aj ja niekedy váham či povedať ako veľmi toho druhého mám rada, ale väčšinou to nakoniec poviem. Prekonám strach z nevypovedaného a postavím sa pocitom tvár k tvári, buchnem do stola a kričím. Niekedy šepotom inokedy spevom, falošným ale úprimným. A skoro vždy to stojí za to.
Ešte radšej mám, keď tým poteším toho druhého. Reakcie sú rôzne ako my...aj ja teba...viem...ďakujem.
No najradšej mám tichý úsmev na perách a rozjasnené oči, to potom je hneď svet krajší.
