Nemôžem súhlasiť ani s výrokom "slová, slová, slová". Tie slová majú dušu, niekedy anielskú, niekedy diabolskú.
...
Naivne sa dám znova opantať sladkými rečičkami, aby neskôr autor tých slov ma mohol inými pošlapať, na zvýšenie jeho ega. A potom budem znova plakať do vankúša nad rozliatym mliekom, aby som sa tisíc a jeden krát zaprisahala, že už viac krát to nedovolím. A predsa sa to raz skončí.
A predsa sa to raz končí. Končí to v týchto chvíľach, keď musím a chcem žiť pre niekoho iného, bližšieho ako som si myslela, že môže byť. To puto sa vytvára znenazdajky, a určite nejakých pár týždňov či mesiacov i rokov sa bude formovať a ja už sa teším ako malé dieťa na to druhé malé dieťa, ktoré ma spraví nadosmrti šťastnou.
Budeme sa učiť od prvých chvíľ ako si neubližovať slovami, tými slovami čo už raz ubížili a nájdeme zmysel nášho bytia jeden v druhom.
