V sobotu poobede som sa stretla s kamoškou na káve, mali sme dohodnuté navštívenie nejakej galérie, ktorú si vyberieme až v meste. No na kafčo neprišla sama, ale prišla aj s jej bratrancom Peťom. Dali sme si na Michalskej kávu a vybrali sme sa hľadať galériu, no keďže sme nič zaujímavé nenašli a ostatné sme videli, rozhodli sme sa korzovať a neskôr skočiť na večeru. Bol to príjemne strávený deň, veľa sme sa spolu nasmiali. Keď sme sedeli v reštaurácii a čakali na jedlo kamoške zazvonil mobil. Bol to jej šéf z francúzskej pobočky, ktorý ju poprosil o vyzdvihnutie na letisku ( niečo, neviem čo, sa stalo a musel urgentne priletieť) a vybavenie ubytovania. Moja ochotná kamarátka sa teda zdvihla a nechala nás spolu s Peťom samých. Navečerali sme sa a išli domov.Bavili sme sa o všeličom, o plánoch do života, o tom, čo nás baví a nebaví.....no proste o všetkom možnom. Dohodli sme sa , že skočíme cez týždeň pozrieť na hrad, lákalo ho to tam dlhšie, len nemal doteraz čas isť sa pozrieť.
To stretnutie sa odohralo včera a pravdupovediac doteraz som trochu v šoku. Po malej prehliadke interiéru a exteriéru hradu sme sa kochali výhľadom na krásnu petržalku a v tom sychravom počasí si kľakol na kolená a požiadal ma o ruku. Dobre čítate...požiadal ma o ruku a to ma videl druhý krát. Kľakol si a povedal, že sa do mňa hneď na prvý pohľad zamiloval a nechce byť bezo mňa. No nevedela som najprv ako mám reagovať, po dlhých sekundách či nejakej tej minútke som mu povedala, že mi to nesmierne lichotí, ale na takýto vážny krok sa určite necítim a on by nemal takto spontánne reagovať, je príliš skoro. Snažil sa ma aspoň presvedčiť nech si nechám prsteň, ktorý kúpil a keď uznám za vhodné nech ho začnem nosiť. Odmietla som. Vysvetlila som mu, že nemôžem. Nepochopil a tváril sa veľmi smutne, keď odchádzal.
Len mi napísal, že je sklamaný a potrebuje čas, kým sa môžme znovu stretnúť.
