Ľudskou mimikou sa zaoberal istý Paul Ekman ešte v šesťdesiatich rokoch minulého storočia. Vybral sa do Papuy-Novej Guinei skúmať mimiku kmeňa ku ktorému neprenikli dovtedy žiadny návštevníci. Chcel odhaliť tajomstvo ľudskej mimiky.
Dovtedy panovalo presvedčenie, že mimiku sa dieťa naučí od svojej matky a iných ľudí. Ekman túto hypotézu vyvrátil. Natočil hlasy domorodcov na magnetofón a pustil im ho. Začali sa smiať. Potom im začal ukazovať portréty ľudí a pýtal sa ich prostredníctvom sprievodcu aké pocity podľa nich majú.
Odpovede ho neprekvapili. Podarilo sa mu dokázať, že mimika strachu, radosti, zlosti a smútku je pre všetkých ľudí rovnaká. Niektoré národy prejavujú svoje pocity viac či menej otvorene, avšak spôsob ich vyjadrenia prostredníctvom tela je rovnaký.
Ekman pokračoval v štúdiu mimiky a rozdelil ľudské úsmevy na 19 typov, podľa toho aké svaly ich vytvárali. Pri všetkých tipoch úsmevu sa zapájal veľký jarmový sval, ktorý vyťahuje hore kútiky úst. Ekman zistil, že 18 tipov úsmevu nepredstavuje šťastie, ale iba pózu, ktorou chceme napríklad zakryť strach, či ukázať zdvorilosť.
Jediný úsmev, ktorý skutočne vyjadruje stav šťastia, je ten pri ktorom sa okrem zdvihnutia kútikov úst súčasne jemne privrú oči. Sťahuje sa pri ňom musculus orbicularis oculi, ktorý obopína oko.
Zdroj: Stefan Klein, Vzorec štastia
