Nevďačná rola médií
Médiá to nemajú ľahké. Verejnosť by nebavilo neustále čítať o africkej chudobe a koncentrákoch v Severnej Kórei. Informačnú ponuku musia udržať sviežu a zaujímavú, žiaľ aj na úkor jej relevantnosti. A tak sa do popredia dostávajú trháky ako je prasacia chrípka. Pod tlakom médií hrozí strata politického kapitálu, politici sú nútení venovať týmto problémom neprimeranú pozornosť - čo produkuje ďalšie poplašné signály voči verejnosti a bludný kruh sa uzatvára.
Mimochodom jedna podobná panika už bola v roku 1976 a zostala známa ako „swine flu fiasco"
Nie všetky globálne dilemy sú však okorenené toľkou kontroverziou ako globálne otepľovanie. Informácie o tejto téme, ktoré sa k vám dostanú sú veľmi závislé od média, ktoré si vyberiete. Skúste si porovnať napríklad SME a .týždeň.
Namiesto vedeckej diskusie je vidieť tú politickú. Nie je žiaden problém nájsť o ktoromkoľvek kontroverznom probléme štúdie podporujúce tú či onú stranu sporu. V takejto situácii má každý dosť priestoru nato aby uveril tomu čomu(komu) uveriť chce.
Výskyt instantných klimatológov v diskusiách pod článkami o tejto téme je neuveriteľne vysoký. Pričom bežné média môžu len ťažko poskytnúť dostatok informácii na vykreslenie úplného a objektívneho obrazu. Zoberme si tento príklad. Subjekt X si objedná 10 nezávislých štúdií, každú u inej inštitúcie. 9 z nich víde preňho nepriaznivo a tie odhodí do koša, 1 priaznivo a tú publikuje. Aké kontrolné mechanizmy majú nato bežné média? Žiadne. (Nehovoriac o mechanizmoch na kontrolu kvality). Len niektoré odborné časopisy vyžadujú registráciu štúdie ešte pred jej dokončením, čím sa snažia vyhnúť tomuto problému, tiež známemu ako „publication bias".
Kto dá viac?
Sem-tam vidieť inú stratégiu presviedčania verejnosti, na ktorú médiá tiež radi skočia. Oháňanie sa počtami expertov za/proti určitému názoru. Ako napríklad známa petícia 30 000 vedcov proti antropogénnemu pôvodu globálneho otepľovania. Tá je irelevantná hneď z dvoch dôvodov. Po prvé menej ako 1% z nich má vzdelanie z klimatológie, čiže sa jedná o apel na falošnú autoritu. Po druhé dôležitejšie je aký je celkový podiel autorít s podobným názorom v celej vedeckej komunite.
Prieskumy naznačujú, že drvivá väčšina bude skôr na opačnej strane.Odborná väčšina samozrejme nemusí mať vždy pravdu, o tom svedčí aj historická skúsenosť.
V splašených výkrikoch unikajú priority
Na svete máme kopec lobistických skupín, pričom každá z nich si myslí, že práve jej problém je ten najdôležitejší. Ťažko si predstaviť, že keď medzi nich hodíte haldu peňazí, časť sa svojho podielu dobrovoľne vzdá v prospech dôležitejších problémov.
Zdroje sú obmedzené a vyberať by sa mali tie najefektívnejšie projekty. Bolo len málo medzinárodných pokusov na určovanie globálnych priorít. Napríklad Kopenhagenský Konsenzus, z ktorého vyplynulo, že riešenie globálneho otepľovania je jedna z najhorších investícií. Ako najlepšie vyšli projekty orientované na malnutríciu, HIV a maláriu.
Iste, dalo by sa argumentovať, že najlimitujúcejším zdrojom riešenia problémov nie sú peniaze, ale ochota. Nenašlo by sa ale viac ochoty, keby sa väčšia pozornosť venovala prioritizácii problémov?
Druhá vec je, že aj Kopenhagenský konsenzus sa nevyhol kontroverziám, napriek hviezdnemu panelu expertov so štyrmi laureátmi Nobelovej ceny. Ak prijmeme premisu antropogénneho vplyvu, je možné identifikovať vinníkov a tí by mali prebrať zodpovednosť za spôsobené škody. Inými slovami z optiky medzinárodnej pomoci sa dá prejsť na optiku refundácie a redukcie škôd. Ale aj tu treba uvažovať ekonomicky a ako naefektívnejšie vyšli investície do výskumu technológii znižujúcich emisie.
Ako vidieť v prípade kontroverzných tém je situácia mimoriadne zamotaná. Do nového roka želám globálnym problémom viac vedy a menej politiky :)
