Blog č. 39- Oľga Bodorová

Písmo: A- | A+

V nasledujúcom blogu sa budem venovať osobnosti Oľge Bodorovej. Inšpiráciou na tému mi boli rozhlasové okruhy Reginy a relácia Portréty.

Blog o Olge Bodorovej

                V nasledujúcom blogu sa budem venovať osobnosti Oľge Bodorovej. Inšpiráciou na tému mi boli rozhlasové okruhy Reginy a relácia Portréty. Táto relácia bola odvysielaná 26. septembra 2021 o 15:05 s moderátorkou Katarínou Kováčechovou a jej hostkou Oľgou Bodorovou.

                Srdcovou záležitosťou hostky je história hrnčiarstva v regióne Malohont. V gemersko-malohontskom regióne pracuje už 46 rokov a od roku 1999 je jeho riaditeľkou.

                Hostka pochádza z Jesenského, narodila sa v Rimavskej Sobote. Ešte pri jej narodení pôsobili v nemocnici rádové sestričky. Mamina hostky pochádza z obce Pondelok a otec je rodákom z Novohradu konkrétne z Cinobane. Predkovia maminy hostky pochádzajú z rôznych regiónov Československa. Stará mama z maminej strany pochádza z Hustopeče neďaleko Brna a táto rodina sa presťahovala do obce Pondelok v roku 1927. Zo strany otca sa v podstate všetci narodili v obci Cinobaňa. Ich osud bol pomerne zložitý. Ich starý otec v roku 1905 ako 19-ročný emigroval do Ameriky za prácou. Po 2 rokoch sa vrátil späť na Slovensko. V rodinnom albume sa zachovala fotka jeho bratranca z Clevandu. Rodina z otcovej strany bola evanjelická. Toto vierovyznanie si rodina zachovala dodnes. Starý otec hostky  po návrate na Slovensko si založil rodinu v Cinobani. Jej starý otec počas prvej svetovej vojny narukoval na taliansky front, z ktorého sa ako otec 4 mladých mužov vrátil. Po prvej svetovej vojne prišlo nové zriadenie. Československá vláda začala postupne  likvidovať majetky veľkostatkárov. Tieto pozemky boli znárodnované na základe závorového zákona. V roku 1927 sa rodina presťahovala z Cinobane do Jesenského. Čo sa týka maminej strany ony žili na Pondelku. Stará mama bola z regiónu Malohontu šokovaná a prežívala menší kultúrny šok. Stará mama bola členkou Sokola z Hustopeče, potom chodila na nácvik baletu. Ako dieťa stará mama ukrývala črievičky pred daným kultúrnym prostredím. Stará mama v 30. rokoch ako mladé dievča vedela plávať. Kultúrny šok starej mamy postupne vypŕchal, pretože sa aklimatizovala do prostredia Gemera a Malohontu a bola našou láskavou starou mamou, ktorá piekla moravské koláče a ktoré s obľubou jedávali. Starý otec bol stolár a hostka si od neho pamätá príbeh tesne po konci 2. svetovej vojny.  Vlado Mináč absolvoval prax u starého otca hostky a hostkin starý otec vlastnil jediný v obci mlatáčku. Vlado Mináč praxoval na Pondelku a viažu sa na to príhody, ktoré treba niekedy zverejniť. S Rodičia hostky sa zosobášili v 50. rokoch 20. storočia. Mamina hostky medzitým absolvovala meštiansku školu. Miest kde absolvovala túto meštiansku školu bolo viacero. Začala študovať v Oždanoch, ďalšie ročníky absolvovala v Kokave nad Rimavicou, po vojne celkom posledný ročník absolvovala v Rimavskej Sobote. Po absolvovaní meštianskej školy sa stala učiteľkou a bola svedkom príchodu repatriantov do obce Mojín. Mama hostky spomína na zvláštne nárečie, ktoré ťažko bolo rozumieť.

Otázka č. 1- Aké bolo Vaše detstvo a mladosť?

                Hostka základnú školu absolvovala v obci Jesenské a to na 2 miestach. Nižší stupeň sa nazýval národnou školou, vyšší stupeň sa nazýval strednou školou.  Učitelia boli z rôznych regiónov Gemera a Malohontu. Obec Jesenské bola zmiešaná obec, kde okrem slovenskej základnej školy existovala aj maďarská základná škola, kde hostka absolvovala hodiny telesnej výchovy. To detstvo hostky v Jesenskom bolo veľmi intenzívne. Hostka mala v detstve 2 veľké vzory z Bratislavy a to sesternicu a bratranca.  Hostka počas stredoškolských časov dochádzala na strednú školu do Tornale. Hostka má 2 mladšie sestry a to Marta, ktorá skončila knihovnícu- vedecké informácie na Karlovej univerzite. Bola jednou z najmladších riaditeliek okresných knižníc v období socializmu práve v Rimavskej Sobote a dala do poriadku dnešnú knižnicu Mateja Hrebendu nakoľko budova bola súčasťou Gemersko-malohontského múzea. Podarilo sa jej zrekonštruovať pôvodný župný dom v Rimavskej Sobote. Druhou sestrou je inžinierka Vlasta Prokopovičová, ktorá takmer celý život pracovala na Krajskej hygiene v Košiciach. Jej bratranec dostal ocenenie v roku 1968 ako najlepší novinár, v roku 1969 z redakcie Smeny ho vyhodili a stal sa nezamestnaným. Stal sa osobnosťou, ktorá pre socialistické riadenie nebola dôveryhodná a to bolo pre neho ťažké obdobie, ale to je iná kapitola. V tom čase, keď pracoval v redakcii Smena, tak do Jesenského prichádzal s rôznymi redaktormi. Hostka poznala mnohých novinárov, ktorí pracovali v tom čase a ktorí boli veľmi úspešní. Bol to jeden z najpopularnejších denníkov na Slovensku. Napríklad populárnym redaktorom bol Gabriel Grýzl, ktorý občas navštívil Jesenské. Keďže tolerantným redaktorom, tak nechal bratranca hostky, aby sa chvíľu potešil s rodinou a on išiel chytať ryby. Tento bratranec ju brával často na prázdniny do Bratislavy. Hostka poznala pani Bielikovú, pána Smoleca. Na strednej škole sa má človek rozhodnúť ako ďalej. Jej spolužiačka sa rozhodla študovať slovenský jazyk a francúzštinu. Hostka si hovorila, že šanca je malá, že príjmu 2 študentky z tej istej školy. Hostku vzhľadom na to, že zaujímali kultúrne rozdiely, tak sa prihlásila na Katedru národopisu a folkoristiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.  Neprijali ju, o rok neskôr neprijali ani jej sestru. Jej sestra to ďalej neskúšala, hostka sa rozhodla prvý ročník študovať diaľkovo. Hostka si našla privat inžiniera Žilineka v Bratislave. Bol dom bývalého prezidenta Gustáva Husáka, dole žili ďalší študenti. Hostka mala denne 2 prednášky z denného štúdia.  Hostka dostala denne informácie čo sa na dennom štúdiu robí. Inžinier Žilinek im ponúkol brigádu v Slovenskom národnom múzeu. Ponúkol im prácu na Bratislavskom hrade, kde pracovali 6 mesiacov. Neskôr sa dostali pod vedenie etnografky Eleny Pišútovej, kde pracovala ako etnologička na Bratislavskom hrade. Náplňou práce brigády hostky bolo triediť keramiku najprv západoslovenskú potom z iných regiónov. Na severnej strane Bratislavského hradu hostke tvorila ďalšia profesná cesta a to bola cesta hrnčiarstva alebo tradičnej remeselnej výroby. Potom po prvom ročníku diaľkového štúdia sa hostka dostala na denné štúdium, podmienkou bolo ukončiť prvý ročník. V roku 1975 hostka skončila Katedru Narodopisu na Univerzite Komenského. Diplomovú prácu mala pod vedením Eleny Pišútovej na tému Hrnčiarstvo v Šibeticiach.  V tom čase bolo hrnčiarstvo v lokalite v zániku, ale predsalen v lokalite pracovali 2 hrnčiari. Týchto hrnčiarov socialistický režim začal považovať za nepriateľov, lebo odmietli vstúpiť do Jednotného roľnického družstva.

Niektorí ľudia by si mohli pomyslieť, že zotrvať na jednom mieste je nuda. Hostka sa snažila overiť ďalšie lokality, ale ako víťaz stále jej vyšlo Gemersko-malohontské múzeum. Hostka si pamätá na otázku 1 profesora, ktorý sa spýtal že prečo si vybrala národopis. Hostka odpovedala, že chce zapĺňať čierne miesta Gemera a Malohontu. Gemer a Malohont je tak rôznorodý región, že to bude veľa práce pre ďalšie generácie. Etnografické zbierky v Gemersko-Malohontskom múzeu boli zaujímavé, ale málo početné. Ďalšou výzvou bolo doplniť existujúce artefakty. Denne absolvovala výskum v teréne. Hostka narážala na problém, že ľudia nevideli dôvod zachrániť nejaký súsek alebo hrniec. Hostka vedela, že najstaršie veci sa nachádzajú na povale, ale ľudia hovorili stále, že nie to sa nedá. Veľmi intenzívne rozmýšľala ako sa dostať ku najstarším veciam. Potom nakoniec ľudia sa dali obmäkčiť a dostali sa na povalu. V roku 1975 bolo v etnografickom štúdiu zbierok takmer 2000, dnes je tento fond takmer 10-tisícový. Hostka si myslí, že aspoň čiastočne sa táto diera zaplnila.

V múzeu bola veľmi dôležitá aj vedecko-výskumná činnosť, ktorá pramení v terénnom výskume. Mnohé tradičné praktiky sa veľmi ťažko vybavujú v pamäti. Opäť po mnohých úvahách sa hostka rozhodla ísť do terénu, rozhodla sa skúmať hrnčiarstvo v západnej časti regiónu. Hostka minulý rok vydala publikáciu, ktorá mapuje hrnčiarstvo v Suchánskej doline. Hostka sa rozhodla na sklonku profesijnej kariéry vydať svedectvo, ktoré bolo súčasťou archívu Gemersko-malohontského múzea. Hostka plánuje vydať ďalšiu monografiu. Túto monografiu pripravuje doma po večeroch, ale čiastočne aj v práci. Celú profesíjnu kariéru sa hostka venovala tradičnej kultúre slovenského etnika, maďarského etnika, ale aj židovského etnika, vzhľadom na to, že v roku 1980 bola prítomná, keď vykradli rimavskosobotskú synagógu. Bohužiaľ o 6 rokov túto synagógu zbúrali.

Otázka č. 3- V roku 1999 ste sa stali riaditeľkou Gemersko-malohontského múzea, ako si na to spomínate?

                To bola trošku iná pozícia ako pozícia etnografky. 18 ľudí, ktorí pracovali v múzeu bolo treba viesť a usmerňovať. Najdôležitejším krédom hostky je byť vzorom pre tím. Jedna kolegyňa bola prekvapila, že ako riaditeľka fyzicky pracuje v múzeu. Ďalším krédom, ktorý dala hostke staršia etnografka, že etnograf sa nemôže spoliehať na to, že sa do toho istého terénu vráti znova. Slovo potom hostka nepozná a slovo potom hostka vylúčila z pracovnej pozície. Hostka sa snaží viesť kolegov v pozitívnom duchu, samozrejme niekedy sa človeku darí viac a niekedy menej. Ak človek nemá vzťah ku kultúre, tak prácu v kultúrnej inštitúcii by nemal robiť. Častokrát hostka vycítila z pracovného pohovoru, že daní ľudia by nebrali prácu v kultúrnej inštitúcii vážne, tak im neodporučila, aby sa stali súčasťou ich tímu.

Hostka vykonávala prácu na publikáciách večer, aby bola v kľude. Jej dcéra je prekladateľka a po ukončení univerzity si dlho nevedela nájsť prácu. Pracovala 6 mesiacov v Luxemburgu pre Európsky parlament, kde prekladala do angličtiny a polštiny. Momentálne pracuje v jednej kooperácii. Manžel a dcéra sú jej veľkou podporou. Samozrejme veľkou oporou boli aj ich rodičia. Najdôležitejšími hodnotami života sú pravda- empatia a dobrosrdečnosť. Toto krédo im vštepili rodičia a hostka sa týmto krédom riadi a aj bude riadiť naďalej 

Skryť Zatvoriť reklamu