Ako môžeme definovať pojem neprispôsobivý občan? Kto to vlastne je?
Podľa môjho názoru ide o občana (v tomto prípade našej krajiny), ktorý svojím konaním, správaním, žitím porušuje pravidlá (nech už ide o morálne, sociálne, akékoľvek), ktoré ostatná časť spoločnosti akceptuje a snaží sa ich dodržiavať. Týmto svojím konaním sa dotyčný občan sám a viac-menej dobrovoľne stavia na okraj našej spoločnosti. Tento okraj spoločnosti je u ostatných spoluobčanov vnímaný ako nejaká zóna, v ktorej, keďže sa neuplatňuje vymáhanie povinností (ako hlavný príklad uvediem napr. platenie daní a iných poplatkov), rovnako by sa nemali uplatňovať ani práva. Tak by to bolo podľa logiky spravodlivé. Ale problémom je, že prostá logika tu nepomôže, pretože aj neprispôsobiví občania sú stále ľudia, na ktorých sa nemôžeme len tak vykašľať a zbaviť ich akýchkoľvek práv. Ľudské práva im zostať musia.
Čo ale chápeme pod pojmom ľudské práva?
Ľudské práva sú (podľa prirodzenoprávnej náuky) dané práva, ktoré prislúchajú každému človeku od narodenia. V minulosti boli tieto práva priznávané iba vládcom a šľachte, zatiaľ čo obyčajným ľuďom len v malej miere, prípadne im boli celkom upierané. Medzi základné ľudské práva patrí napríklad právo na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, právo prejavu, svedomia, spolčovania, právo zhromažďovania a iné. Sú to univerzálne práva všetkých ľudských bytostí, nezávislé od jurisdikcie alebo iných faktorov, akými sú etnický pôvod, národnosť, náboženstvo, pohlavie a pod.
Zo základnej definície teda vyplýva, že sú to práva, na ktoré nesmieme siahnuť, pokiaľ nejde o ohrozenie spoločnosti. Táto výnimka sa uplatňuje hlavne v práve na osobnú slobodu. Keď sa občan dopustí trestného činu a je právoplatne odsúdený, môže mu byť právo na osobnú slobodu obmedzené (zväčša na určitý čas). To sa aj bežne stáva, hlavne medzi neprispôsobivými občanmi. A je to správne riešenie. No mnohí tvrdia, že sa tak deje len vo veľmi vážnych situáciách, keď už zlyhajú všetky možnosti. A niekedy sa až príliš dlho čaká a orgány udržujúce v štáte poriadok a bezpečnosť konajú neskoro. Aj to je pochopiteľné, pretože, ak by sa nastavili tvrdšie podmienky, v prvom rade by sa museli vytvoriť ďalšie kapacity vo väzenských ústavoch a zariadeniach. A to by stálo opäť nemálo peňazí.
Napriek všetkému si však myslím, že by sa dalo v tejto problematike postupovať aj razantnejšie.
Väčšina občanov (ľudí) pochádza z rodín, niektorí z inštitúcií nahrádzajúcich rodiny. Základom všetkého sú teda podľa môjho názoru práve tieto subjekty. Všetky východiská do našich životov získavame práve tam – v období detstva a mladosti. Ak by poriadne fungovali rodiny a deti by boli vychovávané v pre nich vhodných podmienkach, ich formovanie by prebiehalo na určitej úrovni, vyrástli by z nich občania, ktorí by si boli vedomí nielen svojich práv, ale aj povinností. Ak by od detstva mali nastavené určité ciele, morálne, ale aj sociálne mantinely, ak by mali pred sebou dobré vzory, ktorým by sa chceli podobať, neverím, že by z nich vyrástli neprispôsobiví občania.
Ak týchto neprispôsobivých občanov vytlačíme na okraj spoločnosti, alebo sa tam „vytlačia“ sami, nikam sa nepohneme, spoločnosť sa nezmení, len sa segreguje. To nie je riešenie. Naopak, ak začneme pozitívnou segregáciou už detstve, nastavíme spoločnosť na pozitívne vzory, budeme razantne trvať na dodržiavaní pravidiel a prispôsobení sa všetkých občanov týmto pravidlám už od útleho detstva, naša spoločnosť má šancu.
Odoberanie detí rodičom, ktorí sa o ne nevedia, nedokážu alebo proste len nechcú postarať, by nebolo jednoduché, ale určite by to bolo účinné. Takisto aj prísnejšie tresty za nedodržiavanie spoločenských a morálnych pravidiel, ktoré by boli (a vo veľkej miere aj sú) vymáhané zákonmi. Áno, museli by sme postaviť a vybaviť viac internátnych škôl, viac detských domovov, viac väzníc... Museli by sme do toho investovať veľké finančné prostriedky... Ale malo by to zmysel. Určite väčší, ako stavať každý rok nejaké nové sociálne byty alebo hádzať žobrákom na ulici centy či eurá do umelohmotnej nádobky, alebo stavať múry a ploty, ktoré by nás ochránili.
Neprispôsobiví občania musia pochopiť, že ak sa neprispôsobia, stratia všetky výhody. Musia pochopiť, že je výhodnejšie prispôsobiť sa. Riešenie tohto problému nie je a nebude jednoduché. Možno si poviete, že investovať ďalšie prostriedky by bolo celkom zbytočné a ľudí neprerobíme. Ja si však myslím opak. Určite by to stálo za pokus, ktorého výsledky by sme však nevideli ani o päť, ani o desať alebo dvadsať rokov. Bol by to beh na dlhú trať. Zrejme by sa museli vystriedať tri-štyri generácie. Ale práve preto nie je čo odkladať. Treba začať hneď! Aby sme sa jedného dňa nestali obeťou vlastnej kapitulácie, aby nám tá časovaná bomba neexplodovala rovno pod zadkom.
