Na začiatku tohto článku by som rád objasnil dve veci: A) Keď sa budem v doleuvedenom článku vyjadrovať v zmysle: „Ježiš povedal...", mám stále na mysli „podľa kresťanskej mytológie". Kvôli zbytočnemu a zdĺhavému dopisovaniu budem túto čast vynechávať, no napriek tomu je dôležité mať ju na pamäti. B) Pri písaní o kresťanskom bohu píšem Boh s veľkým B kvôli tomu, že jednoducho nemá iné meno (samozrejme okrem JHVH, to by ale mohlo spôsobiť nedorozumenie) a nie kvôli prejavovaniu akejsi úcty tejto .....entite.
Ak súhlasíme s tvrdením, že morálne správanie je od Boha, malo by z toho vyplývať, že sa čosi o týchto zásadách dozvedáme aj z Biblie. Je to však skutočne tak ?
Ako som už v úvode spomenul, tento článok nie je snahou o vyčerpávajúci výpis všetkého, čo súvisí s takzvanou "božou morálkou", a preto sa nebudem venovať "morálnej hodnote" Starého zákona. Myslím, že každý, kto čítal aspoň jednu knihu zo Starého zákona, alebo o ňom aspoň počul, vie, že môže túto časť Biblie otvoriť na takmer ľubovoľnej strane a hneď na vás vyskočí nejaká tá vražda, genocída, zotročovanie, zneužívanie žien, za ktorej opis by sa nemusel hanbiť ani Markíz de Sade. Dalo by sa povedať, že väčšinou to boli skutky "kladných hrdinov" Biblie, ak nie samotného "Najvyššieho". Samozrejme, ak máte to šťastie a nenatrafíte na časť Biblie, v ktorej sa spomína, že A mal synov B,C,D, ktorí mali synov E,F,G,H a tí mali synov...
Mnoho veriacich by v tomto prípade asi argumentovalo tým, že príchod Ježiša zmenil "smer", akým sa uberá Biblia a pre dnešnú dobu je smerodajný iba Nový zákon, a to najmä štyri kanonizované evanjeliá (Matúš, Marek, Lukáš, Ján). Aj keď je to v porovnaní so Starým zákonom určite krok k lepšiemu, myslím si, že pri bližšom pohľade to nie je až taká "radostná správa".
Napriek dôležitosti rodiny, ktorá je v dnešnej dobe cirkvou silno presadzovaná, sa podľa môjho názoru Ježiš nechová ako vzorný syn, keď zaprie svoju matku (bez ohľadu na to, ako symbolicky to mohol on myslieť) [Marek 3:31-35]. A jeho vnímanie rodinných vztahov je tak odporné, že neviem pochopiť ako mohla cirkev "riadiaca sa Ježišovými skutkami a nariadeniami", prísť k záveru, že rodina je základom kresťanskej spoločnosti. "Poď za mnou a nechaj, nech mŕtvi pochovajú svojich mŕtvych" [Matúš 8:22]. Toto povedal Ježiš jednému zo svojich učeníkov, ktorý ho prosil o chvíľku strpenia, aby mohol najskôr pochovať svojho vlastného otca, a potom ho mohol nasledovať. Skutočne toto je ten morálny prístup k rodine, ktorý nám má byť daný od nekonečne múdreho Boha? "Kto miluje otca alebo matku väčšmi ako mňa, nie je ma hoden, a kto miluje syna alebo dcéru väčšmi ako mňa, nie je ma hoden" [Matúš 10:36]. Táto myšlienka pokračuje a naberá na sile, keď sa hovorí o opustení svojho domu, bratov, sestier, matky, otca a dokonca aj detí [Marek 10:29-30]. Bola dotiahnutá až do extrému, a to v podobe: "Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom" [Lukáš 14:26].
V evanjeliách môžeme nájsť aj náznaky vyhrážania sa tomu, kto neprijme "tú pravú vieru". "Terorizmus je definovaný ako súhrn antihumánnych metód hrubého zastrašovania politických odporcov hrozbou sily a užitia rôznych foriem násilia."(definícia prevzatá z http://sk.wikipedia.org/wiki/Terorizmus). Ak si predstavíme, ako by mohol vyzerať náboženský terorizmus v evanjeliu, môžeme dospieť k niečomu takémuto: "Keď prídete do niektorého mesta a neprijali by vás, vyjdite do jeho ulíc a povedzte: >>Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo!<< Hovorím vám, že Sodomčanom bude v onen deň ľahšie ako takému mestu. Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida! Lebo keby sa v Týre a Sidone boli stali zázraky, ktoré sa stali u vás, dávno by boli v kajúcom rúchu sedeli v popole a kajali sa. Preto Týru a Sidonu bude na súde ľahšie ako vám. A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla sa prepadneš! Kto vás počúva, mňa počúva a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal." [Lukáš 10:10-16]. A to, čo si museli vytrpieť Sodomčania od Boha, bola už riadna "forma násilia".
Jeden z objavov kresťanského náboženstva spôsobujúci traumu mnohým silno veriacim alebo ľuďom vychovávanými silno veriacimi, je predstava nekonečne dlho stráveného času v pekle. Pri opise pekla sa stretávame až s nepochopiteľnou húževnatosťou a silou, s akou vedia kresťania opisovať toto miesto večného "odpočinku".
Napriek tomu, že v Starom zákone sa žiadne takéto miesto nespomína, môžeme sa dočítať v evanjeliách, ako Ježiš často hovorí o mieste, kde "bude plač a škrípanie zubami naveky". Nech už napísal evanjelium podľa Matúša ktokoľvek, musel sa v tejto vete priam vyžívať, lebo je spomenutá na viacerých miestach: Matúš 8:12; 13:42; 13:50; 22:13; 24:51; 25:30. No aby sme mu nekrivdili, je nutné povedať, že aj v Lukášovom evanjeliu je o tom zmienka: Lukáš 13:28.
Ak ste sa zarazili pri čítaní, že peklo spôsobuje traumu, plne vás chápem, aj mne sa táto informácia zdala nepochopiteľná, keď som sa k nej po prvýkrát dostal. Áno, určite je to nepríjemná predstava vyvolávajúca nemalý strach, ale traumu? A predsa. Richard Dawkins sa vo svojej zaujímavej knihe Boží blud* vyjadruje aj k tejto téme a dopĺňa ju niekoľkými skutočnými príbehmi od ľudí, ktorí boli v takejto viere vychovávaní. Jeden zo smutných listov píše žena, ktorej v detstve zomrela kamarátka, ktorá bola protestantka. Opisuje, ako strávila "mnoho bezsenných nocí v hrôze, že tí, ktorých má rada, skončia v pekle."
Takéto príbehy sa bezpochyby odohrávajú neustále v rôznych častiach Zeme. Nočné mory, spôsobené opisom pekla malým deťom s obrovskou fantáziou. Niektorí sa ale nezastavili len pri opisovaní, a tak vznikali "pekelné domy", kde dokonca aj malé deti môžu na vlastné oči vidieť obrovské krutosti a hrôzu vyvolávajúce scény. Na túto krutosť sa Dawkins v už spomínanej knihe vyjadruje v zmysle, že ak by bolo peklo aspoň trochu pravdepodobné, stačilo by, aby bolo iba nepríjemné a malo by to tiež odstrašujúci účinok. Keďže je ale veľmi nepravdepodobné, musí sa propagovať strašné, aby malo aspoň nejaký odstrašujúci účinok.
Ďalšia pochybne morálna vec na učení o pekle je predstava mamičky, ktorej zomrelo dieťa skôr, ako ho stihla dať pokrstiť. Duša takéhoto dieťa až donedávna putovala na špeciálne miesto v pekle, určené deťom s rovnakým osudom, ktoré boli odsúdené na veky trpieť za hriechy, ktoré nespáchali. Áno, čítate správne, "donedávna", pretože až "zásluhou" súčasného pápeža Ratzingera sa "zistilo", že toto miesto vlastne neexistuje. Stále tu ale ostáva nesmierny počet deprimovaných rodičov, ktorí na toto miesto silno verili a boli v neho presvedčení. Predstavte si, o čo lepšie by sa cítili takíto rodičia, ak by sa namiesto o večných mukách dozvedali, že: "Po smrti nie je nič zlého, čoho by som sa mal báť" [Titus Marccious Plautus]. Morálnu hodnotu učenia o pekle podkopáva taktiež fakt, že si večnú tortúru zaslúžime aj za takú banalitu, ako je nazvanie svojho brata "bohapustým bláznom". [Matúš 5:22].
Mnohí veriaci však môžu argumentovať tým, že v evanjeliách sa píše aj o pekných a morálnych veciach, ktoré skutočne slúžia ako základ dnešnej morálky. Predpokladám, že jeden z argumentov by bol napríklad: "Nesúďte, aby ste neboli súdení." [Matúš 7:1]. Neviem si predstaviť spoločnosť, ktorá by fungovala bez toho, aby jej členovia museli znášať následky za svoje konanie, a teda aby neboli súdení za to, ako sa správajú. Dá sa to chápať aj veľmi umierneným spôsobom v niektorých špeciálnych prípadoch ako: neodsudzuj niekoho pre jeho vzhľad, reč, pohlavie, vek..., ale o tomto sa tam nič nepíše. Takéto odmietanie odsudzovania môže prejaviť a prejavuje akýkoľvek sekularista a to, že to robia aj mnohí veriaci (čo určite mnohí robia), je ale výsledok ich morálky, nie morálky branej z tohoto výroku.
Ďalším možným argumentom pre morálku plynúcu z Nového zákona by mohla byť citácia, mierne súvisiaca s predošlým vyhlásením a síce: "Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé." [Matúš 5:39]. Čítate správne, neodporujte zlému, ale bude to ešte lepšie. Po niekoľkých vetách, kde sa dozvedáme, ako máme napríklad rozdávať plášte, sa tieto tvrdenia vygradujú až do výroku, podľa ktorého máme milovať svojich nepriateľov [Matúš 5:44]. Táto veta je veľmi známa ako medzi veriacimi, ktorí ju považujú za vrchol morálneho učenia, tak aj medzi neveriacimi.
Ale koľko veriacich sa týmto skutočne riadi? Dovolím si tvrdiť, že nie mnoho, ale na druhú stranu, je to tak lepšie. Najprv by som sa chcel vyjadriť o idei "neodporovať zlému a nastavovať druhé líce". Je síce pravda, že Ježiš nebol ani prvý a už vôbec nie jediný, kto kázal bojovať láskou proti zlu. Napríklad už Buddha vravel: "Hnev sa neprekonáva hnevom, ale láskou.", a to bolo cca 600 rokov pred narodením Ježiša. Ale nebolo by oveľa múdrejšie prehlásiť radšej niečo ako Ennius? "Dobro preukázané zlu považujem za zločin". Na túto otázku si musí každý odpovedať sám, no ja osobne som rád, že drvivá väčšina sa riadi skôr Enniusovym princípom.
Ďalším z celkom známych príbehov, je aj príbeh o milosrdnom samaritánovi, ktorý sa postaral o cudzieho človeka, ktorého na púšti ozbíjali a nechali ho tam polomŕtveho. [Lukáš 10:30-37]. Po tomto príbehu hovorí Ježíš: "Choď a rob aj ty podobne!". Tento príbeh môže byť výzvou nielen na postaranie sa o jednotlivca, ktorého nájdeme v núdzi, ale mnohí ho chápu aj ako výzvu k akejsi organizovanej charite. Proti takejto výzve sa nedá nič namietať a je to jedna zo svetlých chvíľok evanjelia.
Túto potrebu pomáhať menej šťastným však taktiež nemáme z Biblie a nepociťujú ju iba veriaci ľudia (taktiež ľudia nie sú jediní, kto cíti potrebu pomáhať iným členom vlastného "stáda"). Svedčia o tom aj mnohé sekulárne dobročinné organizácie (verím, že pre kontrolu si prípadne dokáže každý na internete behom chvíľky nájsť mnoho takýchto inštitúcií). Ako som spomenul na začiatku, toto nie je kompletný výpis "morálnych hodnôt Nového zákona", a preto by som rád povedal, že som si istý, že je ešte mnoho ďalších doktrín, o ktorých morálnej hodnote by sa dalo polemizovať.
Môžem preto len odporučiť čítať Bibliu a urobiť si na ňu názor pomocou vlastného rozumu. Pred úplným záverom tohto textu sa ešte cítim povinný povedať, že mojim úmyslom nebolo uraziť žiadneho veriaceho človeka (aj keď mi je jasné, že zopár ľudom bude tento článok proti srsti). Chcel som iba poukázať na to, že naše morálne cítenie, "vďaka Bohu", nevyplýva z Biblie (s výnimkou fundamentalistov, ktorých skutky hovoria sami za seba, ale o tom som v tomto článku nechcel písať).
--------------------------------------------------------------------------------------
*pri objednávke knihy z tohoto odkazu mám províziu, dakujem za podporenie blogu.
