Z hľadiska potrebnosti neustať pri rozuzľovaní a dešifrovaní tých navonok známych historických udalostí potrebných k stanoveniu zodpovedajúcej diagnózy pre možnosť určenia účinnej terapie pre súčasnosť a pre zdarný priebeh liečby a rekonvalescencie v budúcnosti sme stále len na začiatku, čoby v čakárni u lekára. Žijeme s pocitmi frustrácie z prežitého aj z očakávaného. Prevláda oficiálny názor, ako dlho nám ubližovali a okupovali nás tí cudzí zlí, všetko hádžeme na nich, svojich si bránime a čistíme ako rodinné striebro, pomenovávame po nich inštitúcie, námestia, ulice, chránime si ich, svoje vykonštruované mýty o nich, o našich „siedmych statočných“. Vo všeobecnosti prevládajú chiméry o tom období a sú živené najmä z pocitového hľadiska vyhodnocovania prežitého a stále pretrvávajúceho v živej pamäti.
Omnoho dôležitejšie ako falošná interpretácia je však pravdivé historické hľadisko, zakladajúce sa na faktoch, vychádzajúcich z vtedajšieho geopolitického rozdelenia sveta so všetkými vplyvmi a okolnosťami. Hlavné heslo toho obdobia bolo „Socializmus s ľudskou tvárou“. Časový odstup od toho obdobia umožňuje dnes povedať, že v skutočnosti nešlo o žiadnu ľudskú tvár, ale o pretvárku, či hru. Korene toho „ľudského“ obdobia siahajú do pofebruárového vývoja spoločnosti s naivistickým pokusom o reformáciu nereformovateľného v bipolárne rozdelenom dobre stráženom zabezpečenom svete, so vzťahmi medzi príčinami vzniku bývalého socialistického tábora až po doposiaľ pôsobiacou či zotrvačnou skôr však vedome živenou politickou silou tých myšlienok a širokého spektra vzťahov presahujúcich a prestupujúcich až do dnešného spoločenského a ekonomického marazmu. Mýty a rozprávky o starých dobrých časoch, keď...atď., šírenie ideológie moci a nedotknuteľnosti horných 10 000, tieto myšlienky sú bez prekážok a bez prestania kontinuálne vyživované a podporované nástrojmi moci, prenikli do povedomia aj podvedomia celej spoločnosti , preto sú stále živé v rôznych prevlečeniach a podobách. Aj novodobá história Slovenska po roku 1989 je nimi presiaknutá, rôznorodo prebieha ich reminiscencia a sú tak pripravené vo vhodnom čase otvorene zaujať stratené pozície možno trochu v inom strihu a farebnom odtieni a predstaviteľnými dôsledkami. Zväčšovanie ekonomických rozdielov v našej spoločnosti ale aj všeobecnej nespokojnosti v rámci globálneho kontextu, zvyšujúcej sa arogancie moci v bielych golieroch sú toho neklamným znakom.
Ale späť k téme. V roku 1968 šlo o naplnenie túžob po normálnom žití spojených s naplnením potláčaných ideálov ideológiou, o nápravu starých chýb, o obnovu ľudskosti, hrdosti, dôstojnosti, o vlastnú sebarealizáciu, o obnovenie hodnoty človeka, práce, spoločenských vzťahov, ale aj o pocity spolupatričnosti, žiaľ , ako sa ukázalo, tiež s naivnou vierou vo vtedajšiu politickú reprezentáciu, vedúcu dovtedy z hľadiska vojenského slobodnú krajinu do ešte väčšej poroby bez cieľa po nevyšliapanom chodníku. Ukázalo sa, že v skutočnosti im šlo len akoby o hru, o hru s občanmi v ich vlastníctve, vo vlastníctve dedičov pofebruárových všemocných nenávidených mocipánov s chvíľkovým rozmarom „slobodného myslenia“ nasadiac si pritom masky „človeka s ľudskou tvárou“ a nechajúc sa pritom velebiť a doslova nosiť na rukách, o hru, ako keď sa kamaráti hrajú na dobrých a zlých s hlinenými vojačikmi, s ktorými sa pohrajú, potešia, ale nakoniec polámu, postúpajú po nich, zatlačia do piesku a nechajú ich napospas svojmu osudu - aj sa pri hre trochu povadia, pobijú ale rýchlo zabúdajú na vzájomné nezhody a hádky, domov odchádzajú kamarátsky spoločne plece pri pleci a rozprávajú si svoje zážitky, sú to kamaráti na život a na smrť. V skutočnosti nešlo o hru, ako história ukázala, šlo o spevnenie opevnení, prehĺbenie zákopov, o obnovenie krachujúcej ideológie dôsledkov stalinizmu , o udusenie myšlienok meniaceho sa sveta, o upevnenie moci pomocou iných, nájdenie dôvodu na naše obsadenie vojenskou mocou a posilnenie svojich strácajúcich sa pozícií s využitím naivity vtedajších slávylačných dosadených pohlavárov (nedá sa povedať politikov). A život ide ďalej v starých koľajniciach ale s tým rozdielom, že naša vlasť bola plná cudzích vojakov od polnoci z 20. na 21. 08. 1968 až do 21. 06. 1991. Vo všeobecnosti existuje len jeden názor, a to, že sme boli í skoro 23 rokov okupovaní. A prichádzam ku koreňu tohto mýtu. Áno boli sme okupovaní, ale fakticky len do podpísania „Moskovských protokolov“ našimi najvyššími predstaviteľmi 26.08.1968 v Moskve, ktorými o. i. legalizovali pobyt vojsk na našom území a s ich pomocou si tak upevnili svoju moc nad krajinou. Teda len 6 dní trvala okupácia. Paradoxne tých 6 dní si ľud vládol prakticky sám, nakoľko celá naša najvyššia politická reprezentácia bola v Moskve, tých 6 dní hrdinsky „bojoval“ s okupujúcimi armádami svojím presviedčaním na uliciach o správnosti „našej cesty“, tých 6 dní boli naše národy od februára 1948 fakticky prvý krát slobodné, lebo sa nevzdali, ale bojovali ako vedeli, svojím slobodným názorom a presvedčením. Ten pocit si pamätám dodnes a nič ho doposiaľ neprekonalo. Tých 6 dní je dodnes neprekonaných...ale to je už iná pieseň.
Aj preto je dôležité a priam nevyhnutné na doposiaľ navŕšenú kopu hnoja ešte mnohé čo-to prihodiť aj inej podstaty, kompost sa tak stane výživnejším a prinesie dobrému hospodárovi neskôr bohatú úrodu.
