Mal som asi 7 rokov, keď ma rodičia dotiahli na jeden nácvik. Pre zdravotné ťažkosti som nemôhol hrať futbal, hokej. Nemôhol som chodiť na karate a ani judo. Takže jedinou alternatívou zostal tanec.
Rodičia ma dali na ľudový tanec. Spočiatku sa mi tam chodilo veľmi ťažko. Bol som krpatý a chcel som robiť všeličo inšie. Vedúca si ma nechávala namiesto jednej hodiny nácviku dve, aby som všetko dohnal. Takže sa mi nechcelo. Časom však prišli aj iní chlapci a už mi bolo fajn. Vznikla nová partia a ja už som sa nehanbil ani v škole pochváliť čo robím.
Drina priniesla po čase svoje ovocie a to zájazd do Fínska. Moja prvá cesta lietadlom do úplne inej krajiny. Ľudia tlieskali, všetci boli nadšený, samozrejme aj my. Neskôr nasledovala zatiaľ moja najúžasnejšia cesta a to na exotický Taiwan. Boli sme tam celý mesiac a odtiaľ mám toľko zážitkov, že by som môhol napísať celú knihu. Ktorý iný spolužiak sa mi môhol pochváliť takou cestou. Najprv sa vysmievali a nechápavo krútili hlavami že čo to vôbec ľudový tanec je.
Ja som si ich samozrejme nevšímal a tancoval som a samozrejme cestoval som ďalej. Nasledovala India, Turecko, Polsko a iné.
Na nácvikoch som už koľkokrát nevládal, ale vždy som dotiahol všetko do konca. V Indii som tancoval aj keď som mal horúčku minimálne 39. Stále som tu.
Tancujem už 15 rokov a stal sa zo mňa obhajca folklóru a najmä Slovenska. Tie roky driny by som nevymenil za nič na svete. Dosky ktoré znamenajú svet sa stali mojim domovom. Som rád keď sa ľudom náš folklór páči a odmenia ho potleskom. Ten pocit keď stojíte na poódiu a ľudia vstávajú z kresiel aby vám zatlieskali je na nezaplatenie. Jednoducho : kto nezažil, ten nepozná.
