„Poď, spravíme zo Slovenska najlepšiu krajinu pre život na svete!“ oslovil ma pred časom Mišo Truban, úspešný mladý muž, bojovník proti korupcii a startupista. Prvé tri sekundy mi vrčala ramka, no potom mi naskočilo: prečo nie? Máme na to všetky predpoklady – nádhernú prírodu, zdroje vody, fajn ľudí, netrpíme hladom, epidémiami, zemetraseniami či výbuchmi sopiek. Jedinou prekážkou, ktorá nám stojí v ceste, aby sme sa vyrovnali Švajčiarsku, Švédsku či Nemecku, sú Slováci. Teda my sami. Len my dokážeme mať plné ústa rečí o hrdom Slovensku a zároveň ho okrádať. Dokážeme minúť peniaze na stavbu diaľnic bez toho, aby sme ich postavili. Dokážeme žiadať peniaze na pestovanie kukurice na asfaltových plochách. Povzbudzujeme deti, budúcnosť Slovenska, no necháme ich učiť sa v školách, kde je 30% hodín odučených neodborne. Prestavujeme železničné trate na rýchlosť 170 km/h a zároveň sa snažíme uhasiť planúce 40-ročné lokomotívy, lebo iné nemáme. Slušný slovenský policajt musí vyšetrovať tak, aby bol jeho politicky dosadený nadriadený spokojný. A tak ďalej. Sme proste Slovensko – jediná krajina na svete, v ktorej každý vie, ako vyzerajú nahé prsia hlavnej štátnej radkyne.
Pýtame sa – ako je to možné? A dostávame odpovede. Síce nie priamo, ale prichádzajú. Žijeme obdobie pred komunálnymi voľbami. Obdobie, kedy sa záujemcovia o verejné funkcie, ponáhľajú predstaviť svoje programy a nápady. Malo by to byť tak, že sa udeje súťaž. Ukážte sa! - a nech vyhrá lepší! A ten nech spravuje úrad pre dobro nás všetkých. Aké jednoduché. Aké ľahké. Aké naivné.
Drobný súhrn toho, čoho sú zabetónovaní politici skutočne schopní:
Vydierajú a porušujú ústavné práva - bez mihnutia oka zavolajú kandidátovi, aby stiahol kandidatúru, lebo nedostane byt, o ktorý má požiadané.
Nehanbia sa siahnuť na existenciu kandidáta a jeho rodiny - bez hanby zavolajú jeho najväčšiemu obchodnému partnerovi, aby mu nedával zákazky. A ak sa tak stane, môže ako protihodnotu dostať štedrejšiu dotáciu (z peňazí nás všetkých).
Zakážu prístup do miestnych médií ich súperom, no sami sa tam ukazujú opakovane a s nepravdivými tvrdeniami.
Robia si kampaň za peniaze nás všetkých v miestnych novinách.
Uplácajú členov okrskových volebných komisií. Namiesto 36 eur za prácu v komisii dostane človek 100 eur za to, že tam nepríde. Okamžite nastupujú náhradníci a jednofarebné komisie sú na svete.
Telefonujú občanom, či naozaj podpísali hárok s podporou pre kandidáta.
Na úrade či v obci a meste rozprávajú o tom, aká katastrofa nastane, keď nebudú zvolení znovu ONI.
Proste šíria STRACH. Lebo sa boja. Paradox.
Útočia tým najzákernejším spôsobom. Už neponúkajú vízie, riešenia. Tie nemajú. Používajú strach, lebo je to jednoduchšie a účinnejšie.
Zdá sa Vám, že to čo píšem, je neuveriteľné a že sa to určite nedeje? Rád by som veril, že nie. Ale sledujte pozorne svoje okolie. A uvidíte ľudí, ktorí sa napr. chvália prácou niekoho iného, privlastňujú si veci, ktoré nikdy nespravili. A tie, ktoré spravili, sú urobené len tak na oko....
Držím nám všetkým palce, aby tá Mišova myšlienka o najlepšej krajine na svete, bola čo najskôr cieľom nás všetkých. Aby sa voľby stali súťažou najlepších a nie zákerných. A aby sme nemuseli počas volieb stáť niekde za záclonou s dlhým objektívom, aby sme odfotili kandidátov, ako za škatuľku cigariet a bagetu zvážajú k voľbám bezdomovcov. Lebo to by asi občania krajiny, kde sa super žije, robiť nemuseli.
