Konflikt s prívlastkom druhý svetový sa nezadržateľne chýlil k svojmu koncu. Tí, čo boli spočiatku víťazmi, patrili odrazu k porazeným. Spoločnosť si prirodzene vyliala svoju zlosť na tých najbiednejších. Matka zostala na štyri deti sama. Muža zabili partizáni v rámci odvetnej akcie. Neúplná rodina bola rozprášená vtedajším systémom. Deti rozhodené po táboroch, matka na robotách. Nebolo žiadnou zvláštnosťou, že v podmienkach táborov žili ľudia zo dňa na deň. Keď prišla nákaza, boli len dve možnosti: „Zomrieš alebo ožiješ.”
Matka vedela o svojich deťoch veľmi málo, len z listov. V poslednom liste od nich sa dozvedela o epidémii, ktorá postihla väčšinu detí v tábore. Deti trápila nákaza vysokými teplotami a mnohé z nich ju neprežili. V ten deň, kedy zvykla prísť korešpondencia, nič nechodilo. Upachtená matka čakala na pravidelný list od detí, ktorý však neprichádzal. Ani na druhý deň však nič nechodilo. Už viac ako týždeň o nich nič nevedela. Čoraz viac sa jej zmocňovala obava, čo s deťmi je.
Deň, ako každý iný... Drobná žienka sa trápila s ťažkými kameňmi, ktoré musela nakladať v kameňolome. Počínanie si jej nebohého manžela jej prinieslo tú najťažšiu prácu, aká mohla ženu postretnúť v tomto tábore. S pokorou prijala to, čo jej život nadelil. Na tábor pomaly padala tma, celý ho obliekla do tmavého šatu. Žena sa z posledných síl morila s ťažkým nákladom. Z kameňolomu sa vracala s ostatnými úzkou cestičkou. Náhle sa jej zatočila hlava a tak zaostala. Ostatné ženy sa jej postupne vzďaľovali, videla už len siluety ich postáv, ktoré sa mihotali v šere. Z diaľky, niekde za ňou, započula mužský smiech. Ten stále silnel, nikoho však nevidela. Chabé svetlo z jej petrolejky odrazu osvetlilo tváre troch mužov v uniforme. Ich hurónsky rehot neutíchal. Posmešne sa jej prihovorili. Muži toho bez pochýb vypili viac, než by sa žiadalo. Vojaci ju schmatli a s pokračujúcim rehotom viedli po úzkej cestičke smerom k táboru. Vystrašené žieňa nemalo síl vzpierať sa. Vliekli ju k malej budove s drobnými oknami. Povzbudení alkoholom z nej strhli strohý odev. Nevládnu ženu zhodili na zem. Ich oplzlosť a živočíšnosť im absolútne zatienila rozum. Z posledných síl sa zmietala, kričala, no pomoc neprichádzala. V blikotajúcom svetle petrolejky bojovala s mužskou ohavnosťou, ktorá sa jej čoraz väčšmi zmocňovala. Lampa zrazu zhasla. V miestnosti ostala tma. Všetko, čo bolo schopné vydávať zvuk, zrazu stíchlo. Jeden z vojakov sa pritackal k petrolejke a zapálil ju. Len, čo sa vzdialil od lampy, svetlo sa zamihotalo a opäť zhaslo. Miestnosťou sa začala valiť zvláštna atmosféra. Po neveľkej miestnosti sa začal rozliehať detský plač. Uniformovaní muži razom precitli a aj keď ešte podgurážení, uvedomovali si vážnosť situácie. Zavládlo kruté ticho. Do izby prenikal cez okno len chabý mesačný svit. Otrasení hrdinovia sa rozbehli k dverám. Prvý z nich s veľkým hrmotom padol na zem. Vyzeralo to, ako by mu niekto podložil nohu. Pozviechal sa a s veľkým krikom trielil von z miestnosti.
Nemohúca žena ležala na zemi. Strhaná životom a poslednými udalosťami si neuvedomovala, čo sa vlastne deje. Petrolejová lampa sa rozsvietila a žena započula jemný hlas: „Mama, už je všetko v poriadku.” Z posledných síl sa pozviechala, vstala, vzala petrolejku a svietila si na cestu. Tú noc zaspávala s ťažobou na duši. Jej plytký spánok prerušil jemný vánok. Na ruke pocítila dotyk niečoho chladného, no mala pocit, že je jej to také blízke. Opäť započula to, čo v ten deň už zarezonovalo celou jej podstatou. „Mama, už je všetko v poriadku.”
Krutá noc sa premenila na ešte krutejšie ráno. Pošta, ktorá neprišla, prišla s omeškaním v to ráno. V liste bolo napísané, že všetky deti skolila nákaza. List písal deväťročný Janko, ktorý ako jediný prežil. Matke zvlhli oči a kvapky sĺz sa valili po jej drobnej tvári.
Uplynul mesiac, odkedy prišiel posledný list. Matka každý deň očakávala ten ďalší, ten však nikto neprinášal. Vojna povedala svoje posledné slovo. Utrápenú matku prepustili z tábora a jej prvé kroky viedli k milovanému Jankovi. Ostal jej predsa už len on. Už len preňho chcela žiť a trápiť sa v tom nespravodlivom svete.
Užialená matka dorazila k bráne detského tábora. V jej utrápených očiach bolo vidno zvláštnu iskru, ktorá mala patriť len Jankovi. Tomu poslednému, čo jej zostalo. Kráčala po blatistej cestičke so zrakom skloneným k zemi, keď tu v drobnej kaluži zbadala odraz neveľkej osoby. Pred ňou stál Petrík, susedov syn. Matka s bolesťou schmatla chlapca za ruku a jemným hláskom sa spýtala na svojho syna. Chlapec ostal ticho. Jeho pery sa snažili vylúdiť akýsi zvuk, no nemohol. Otrasene pozeral drobnej žene do očí. Janko už nežil.
Matkino líce kopírovala ťažká slza. Vtedy si spomenula na tú noc, kedy počula: „Mama, už je všetko v poriadku.” Zostal posledný, nechcel odísť bez rozlúčenia. Chcel zanechať odkaz, posledný odkaz. Jeho posledné zbohom uchránilo matku od zlých ľudí.
