Najmä ženy oslovuje predstava, že slušný človek chráni život. Preto sú otvorené myšlienke, že treba niečo robiť pre ochranu prírody. Je to správne: je v tom láskavosť i empatia, ochrana života i ochota niečo pre ňu urobiť. Je v tom všetko to, čo robí ženstvo krásnym a ušľachtilým.
No na to, aby malo takéto úsilie nejaký praktický zmysel, či dokonca aspoň na to, aby nenarobilo viac zla ako osohu, treba dobre poznať systém, do ktorého zasahujeme, a dobre si zvážiť, čo nás zásah spôsobí.
Čo treba zvážiť skôr, než začnete
Príroda je v skutočnosti pekná potvora. Najviac škodí sama sebe. Viete, koľko chránených zvierat požerú levy? Keby si to isté dovolil človek, tak by skončil za mrežami.
Pracovať s prírodou vyžaduje občas riadnu drsnosť. Predstavte si, že si obstaráte fenku a umožníte jej mať šteniatka. Čo môže byť rozkošnejšie? Lenže ona ich má jedenásť. Ani pri najlepšej vôli nedokážete zabezpečiť dobrého pána pre viac než pre tri. Čo urobíte s ostatnými ôsmimi? Nuž, utratíte ich. Zelení vás vyhlásia za strašného odľuda. Ale vy ste predsa zariadili, že príroda je bohatšia o tri šteniatka, ktoré majú šancu prežiť krásny psí život. Bez vás by sa nenarodili. Nenarodili by sa ani, keby ste ich matku pustili na slobodu. V prostredí mesta by neprežila. V skutočnosti je len málo prostredí, v ktorých by mala šancu reálne prežiť.
Idylická predstava, že by sa svet hemžil zvieratami, keby im človek do toho nezasahoval, nie je tak celkom pravdivá. Ak máte napríklad veľkochov prasiat, môžu vám útlocitné duše vyčítať, že pravidelne zabíjate veľký počet živých bytostí. No tie bytosti by sa bez vás vôbec nenarodili! Žili krátko, ale žili. A bolo o ne postarané tak, ako by vo voľnej prírode nikdy nebolo. Ak by do toho človek nezasahoval, v prírode by sa nikdy nedokázalo uživiť toľko prasiat. A vy ste ich okrem toho chránili pred dravcami i pred zimou a liečili ste ich choroby.
Úmrtí je presne toľko, koľko je narodení. Keď podporíte narodenie, nevyhnutne sa tým stávate spoluvinníkom na smrti. Sú ľudia, ktorí to vyjadria ešte lapidárnejšie: Narodenie je smrteľná pohlavná choroba. Znie to divne, ale v skutočnosti sa to nedá poprieť
Aj my sme produktom prírody. Navrhla a vytvorila nás príroda, a to vrátane tých hláv, v ktorých skrsla tá sprostá myšlienka, že je dobrý nápad prírodu drancovať. Napokon, každý z nás môže používať na myslenie len tú hlavu, ktorou ho vybavila príroda. (Ak ste veriaci kresťan a formulácia v predchádzajúcom odseku sa vám nepáči, môžete slovo „príroda“ nahradiť slovom „Boh“. Ale varujem vás, ak do toho zatiahneme teológiu, tak to celé ešte väčšmi skomplikujeme.)
Príroda je strašne zložitá. Potvrdí vám to každý lekár, biológ, či dokonca hocikto, kto má doma sliepky. Prebiehajúce procesy možno opísať len približne a vždy je tu istá pravdepodobnosť, že sa tieto procesy nepochopiteľne zvrtnú a začnú sa správať úplne inak, než sme očakávali.
Zásahy naslepo uškodia
Predstavte si dieťatko na hojdačke v parku. Pri ňom stojí jeho mamička a občas do hojdačky štuchne, aby ju udržala v pohybe. Hojdačka sa pekne pravidelne hojdá a dieťa je v siedmom nebi.
Teraz si predstavte, že mamičke zaviažete oči. Nevie, kde presne sa hojdačka nachádza. Ak by sa v tejto situácii pokúsila do nej štuchnúť, má len veľmi malú šancu, že dosiahne zladený harmonický pohyb. Oveľa pravdepodobnejšie je, že hojdačkou nepríjemne zatrasie. Rozhodne to nie je návod ako udržať hojdačku v riadnom fungovaní.
Presne to robíme keď nerozmyslene zasiahneme do systému, ktorému poriadne nerozumieme. Keď napríklad lekár predpíše liek, ktorého všetky účinky nie sú ešte celkom dokonale preskúmané, vtedy môže síce dosiahnuť svoj cieľ, no zároveň tým môže napáchať v tele škody na iných miestach. Podobne je to aj s prírodou.
Vedia sa ekologickí aktivisti vôbec dohodnúť, čo presne chcú?
Bolo by poučné osloviť účastníkov nejakej demonštrácie zelených a dať im vyplniť dotazník o tom, čo presne chcú dosiahnuť a čo od toho očakávajú. Som presvedčený o tom, že by odpovede boli veľmi rôznorodé.
O tom, že čosi tu nie je v poriadku, svedčí aj to, že keď sa zelené strany dostanú do parlamentu, bývajú pozoruhodne neúspešné. Veľmi málokedy sa im podarí presadiť nejaké opatrenie, ktoré by prírode naozaj v nejakej významnejšej miere pomohlo.
Spája sa tu šľachetné odhodlanie chrániť prírodu s dosť zahmlenou predstavou o tom, čo konkrétne by sa malo urobiť. To je živná pôda pre prešibaných politikov. Mnohým sa podarilo túto situáciu šikovne využiť a tak zeleni pomohli jeho blahobytu oveľa väčšmi, než blahobytu prírody.
Keď je aktivistom odborník
Nechcem sa tu dotknúť skutočných aktivistov, ktorí sa vo veci vyznajú. Niektorí z nich sú naozaj obdivuhodní. No tých je žiaľ príliš málo, na to, aby presadili svoje ciele cez petície či demonštrácie. Ba ani cez účasť v parlamente ich nepresadia, pretože budú stáť proti bohatým a vplyvným korporáciám, ktoré spravia všetko preto, aby nemuseli s drancovaním prírody prestať.
Skutoční odborníci bojujú za lepšie životné prostredie skôr osvetou a príkladom. Lepšie než podpísať petíciu za sprísnenie kontroly obsahu chemikálií v zelenine je zasadiť si vlastnú zeleninu. Lepšie než brojiť proti elektrárňam je začať spotrebovávať menej elektriny. Lepšie než brojiť proti odpadom je prestať kupovať nezmysly.
Pravda, muselo by to urobiť veľa ľudí, aby to zafungovalo. Ale napokon, v demokratickom systéme tiež treba veľa ľudí na to, aby sa nejaká vec presadila. Akurát je ľahšie lajknúť nejakú záhadnú postavu na Internete, o ktorej vieme akurát to, že vytiahla tie správne frázy, než zmeniť spôsob svojho života.
V tejto súvislosti je zaujímavý názor ruského podnikateľa Vladimíra Megreho, autora kultového románu Anastázia. On tvrdí, že ľuďmi budúcnosti sú záhradkári. Je ich veľa, majú radi prírodu, rozumejú jej, pracujú na jej podpore a dokážu vďaka nej aspoň čiastočne pokryť svoje potreby. Väčšinou sú amatéri, ale vždy sa nechajú od odborníka ochotne poučiť.
Zopár kontroverzných tvrdení na záver
Na ilustráciu tvrdenia, že v prírode nie je nič jednoduché, uvádzam ešte zopár kontroverzných tvrdení. Netvrdím, že sú pravdivé, ale nie je ani jednoduché dokázať, že pravdivé nie sú.
Príroda je najdokonalejšie chránená v rezervácii. V nej človek vôbec nezasahuje. To znamená, že nechá pokojne lykožrúty žrať stromy.
Poničená smreková monokultúra v Tatrách vytlačila pred pár storočiami cennejší les, ktorý tam predtým stál. Z lesníckeho hľadiska je smrek vlastne burina. Kedysi smreky zničili predchádzajúci les presne rovnako, ako dnes ničia víchrice a lykožrút ich.
Prečo si myslíme, že smrek je dokonalejším reprezentantom prírody než lykožrút? Napokon, smrek je rastlina, zatiaľ čo lykožrút je živočích, čiže stojí v hierarchii druhov vyššie.
Sú vegetariáni menší barbari, než tí, čo jedia mäso? Mrkva je predsa tiež živá bytosť. Jej sa tiež nepáči, že bude zjedená. Ak by vegetariáni mysleli vážne svoju zásadu, že nie je správne jesť veci, pri ktorých príprave sa zničil niečí život, tak by prestali jesť aj zeleninu. Zostala by im soľ a voda. Dobrú chuť!
Je to priam naopak: Vegetariáni sú tí najväčší barbari. Ubližujú totiž najdokonalejšiemu tvorovi, totiž človeku, tým, že mu nedajú poriadne najesť.
Prečo si myslíme, že mesto je menej prírodné prostredie než les? Žije v ňom predsa veľké množstvo najdokonalejších produktov prírody.
Je vôbec správne zabíjať antibiotikami bacilov žltačky? Veď aj to sú živé bytosti. Sú síce menej dokonalé než človek, ale predsa – sú to milióny životov proti jednému.
A vôbec – nemal by dokonalý zelený aktivista vyhlásiť svoje telo za prírodnú rezerváciu a nezasahovať doň?
Nič v zlom. Ale fakt to nie je jednoduché.
