Nemyslím si, že by kedysi boli ľudia nejako oveľa tichší. Spievalo sa pri práci, spievalo sa pri zábave. A počas zimných dní, keď nebolo až toľko práci na poli a noc prichádzala skoro, bolo dosť času porozprávať sa. Ľudia si rozprávali rozprávky, mýty, bájky a povesti.
Rozdiel bol v tom, že rozsah tém bol oveľa obmedzenejší. Ľudia neomieľali štyri detektívne seriály, dve reality šou, tri súťaže a, samozrejme, ten úžasný turecký seriál, čo sa už celé týždne drží na obrazovkách. Nesnažili sa porozumieť desiatim nahrávkam piesní v cudzom jazyku, ktoré si každodenne vypočuli. Neriešili, či v Patagónsku vyhrá voľby Jano alebo Jožo, ba netušili ani, že v akomsi americkom štáte zišiel kamión do priekopy a zabil sedem husí. Všetko to boli samice, takže vodič najskôr pôjde do basy za genderovú diskrimináciu, lapaj podajeden.
Prečo vôbec cítime potrebu hovoriť?
Svet je zložitý. Žijeme nahustení a podchvíľou na seba narážame. Koordinácia si vyžaduje istú komunikáciu. Podchvíľou vykonávame rôzne úradné a iné zložité procedúry a potrebujeme sa poradiť. Tak sa radíme. Istá miera rozprávania je teda primeraná.
Sú tu ale dva dôvody, prečo cítime potrebu hovoriť, ktoré nie sú dobré.
Hovoríme, lebo sa bojíme ticha
Veľa ľudí sa bojí ticha. Vždy im musí v pozadí hrať rádio alebo televízor, keď idú von, tak si strčia do uší slúchadlá. A keď sa už nedá vyhnúť tomu, aby sa s vami rozprávali, tak rozprávajú o banalitách. Ak náhodou nastane v rozhovore chvíľa ticha, ľudia to väčšinou vnímajú ako niečo trápne a snažia sa rozhovor čo najrýchlejšie ukončiť.
A vnútri v hlave už vôbec nemáme ticho. Neustále sa v duchu s niekým hádame, argumentujeme, rozmýšľame, ako by sme niečo zorganizovali, rojčíme a podobne. Nie vždy a nie všetci, ale v našej západnej civilizácii je to veľmi rozšírený jav.
Prečo sa bojíme ticha? Väčšinou preto, lebo sme si v živote nakopili nevyriešené problémy. Zažili sme niečo nepríjemné, čo sme nedokázali prijať, no na druhej strane sme nevedeli, čo s tým urobiť. Tak sme na to prestali myslieť. V hlave nám vznikol blok – téma, na ktorú sme si zakázali myslieť. Lenže tým ten problém nezmizol zo sveta. Vo chvíľach. keď nemáme nič naliehavejšie, na čo treba myslieť, sa naša myseľ snaží vrátiť k doriešeniu týchto starých problémov. A to je nepríjemné a bolestné.
Čosi podobné sa deje v somatickej rovine pri obezite. Telo nestíha spracúvať jedy z potravín a tak ich ukladá do tukového tkaniva. Keď sa snažíte schudnúť, staré zásoby jedov sa uvoľňujú a telo je nútené ich spracovať a vylúčiť. To sa spája s nevoľnosťou a inými nepríjemnými pocitmi. Príliš rýchle chudnutie môže byť dokonca nebezpečné.
Dobrý nápad je zvyknúť si na pravidelné chvíle ticha. Nevyhýbajte sa doriešeniu starých potlačených problémov. Takmer vždy vysvitne, že ste v skutočnosti báli len tieňov. Napríklad ste sa pred dvadsiatimi rokmi pohádali so strýkom Jozefom. Od tej doby ste ho nevideli. Máte pocit, že by ste s tým mali niečo urobiť, no bojíte sa bolesti, ktorá by prišla, ak by na vás nahnevaný strýko Jozef nakričal a vyhodil by vás. Keď sa ale nakoniec predsa len odhodláte za ním ísť, tak pravdepodobne zistíte, že vám už dávno odpustil. A keby aj náhodou nie, možno bude ešte chvíľu frfľať, pár minút to vydržíte, a bude dobre. A keby sa úplne zaťal a znovu by vás vyhodil, tak to bude síce nepríjemný zážitok, ale už to nebude váš problém. Vy budete mať čisté svedomie, že ste urobili, čo ste mohli. Budete to mať dokončené a doriešené. Nebude to príjemná spomienka, tak ako nie je príjemná spomienka na zlomenú nohu alebo na smrť vašej babičky, ale už to bude len spomienka, nebude to problém.
V tichu sa vám budú tieto staré bloky vynárať jeden po druhom – a vy ich môžete jeden po druhom likvidovať. Ten zoznam nie je nekonečný. Je to čosi ako jarné upratovanie – vieme si predstaviť aj príjemnejšie trávenie času, ale ten výsledok za to stojí.
Hovoríme, aby sme druhých manipulovali
Dovolím si tvrdiť, že veľká väčšina toho, čo sa dnes hovorí, má za cieľ poslucháča zmanipulovať. Komplet celá reklama slúži na manipulovanie. Predvolebné kampane slúžia na manipulovanie. Značná časť správ slúži na manipulovanie.
Dnes sa o tom veľmi nevraví, ale okrem pasívnej hypnózy existuje aj aktívna hypnóza. Pasívna hypnóza je to, čo si pod hypnózou bežne predstavujeme. Človek sa dostane do akéhosi polo sna, polo tranzu, a v ňom sa mu vypne schopnosť kriticky filtrovať to, čo počuje. Vtedy mu môžete navravieť hocičo, a on to prijme.
Aktívna hypnóza sa robí v plne aktívnom stave. Účinok sa dosahuje neutíchajúcim prúdom reči. Tá reč musí mať isté vlastnosti. Potom dosiahnete to isté, čo v pasívnej hypnóze.
Aktívna hypnóza je presne to, čo robí reklama a predvolebné kampane. Aktívnej hypnóze ste vystavení keď si pustíte rádio alebo televízor, keď cestujete autom a vidíte billboardy. Vďaka aktívnej hypnóze funguje veľká väčšina ľudí po veľkú väčšinu svojho života ako autíčko na diaľkové ovládanie.
Hovorím tu o celkom prozaických veciach. Hovorím o dravých obchodníkoch, ktorí vám chcú silou-mocou predať nejaké nezmysly a hovorím o zakomplexovaných truľkoch, ktorí sa chcú silu-mocou stať politikmi. Obchodníci nepotrebujú zákazníkov, čo rozmýšľajú, ani politici nepotrebujú voličov, čo rozmýšľajú. Preto vyvíjajú silný tlak na to, aby ste rozmýšľať prestali. Ten tlak vyvíjajú cez nekonečný prúd hypnoticky pôsobiacej reči.
Hovorenie ochudobňuje vaše myslenie
My sme si už tak zvykli hovoriť, že v duchu hovoríme aj keď myslíme. Myšlienky dospelého človeka sú väčšinou slovné. Ak by sa vás niekto opýtal, na čo myslíte, pravdepodobne by ste mu to dokázali opísať bez väčších ťažkostí. Jednoducho by ste zapísali tie slová, ktoré sa vám práve preháňajú hlavou.
Občas sa vám mihne hlavou neverbálna myšlienka, napríklad spomienka na nejaký pocit, náladu, vôňu a podobne. Ako dlho ale pri takejto myšlienke zostanete? Väčšinou sa po pár sekundách snažíte ten jav pomenovať.
Problém je v tom, že nemáme slová na všetko. Hovorí sa, že Eskimáci majú asi sedemnásť slov pre sneh (už som počul všelijaké čísla, ale presný počet nie je podstatný – určite je to oveľa viac slov, než máme my). U nás pozná bežný človek akurát to jedno slovo „sneh“, lyžiari si možno spomenú na firn a prašan. Keď si spomenieme na sneh, čo napadol včera večer, tak môžeme mať pomerne detailnú spomienku. Keď ho však pomenujeme, tak takmer všetky detaily stratíme. Podľa pomenovania nedokážeme odlíšiť včerajší sneh od snehu, čo napadal minulú stredu, hoci priamy vnem odlišný bol.
Alebo sa zamyslite, akú farbu označuje slovo „biely“. Biely je beloch. Biely je kláves na klavíri. Biela je šachová figúrka. Biela je káva. Biele je mlieko. Biela je voda – ak sa to slovo používa v zemepisných názvoch, tak sa tým myslí priezračná voda.
Pri priemyselnom farbení textilu sa využívajú stovky farebných odtieňov. A oko skutočne dokáže tie stovky farebných odtieňov rozoznať. Keby žiaden zákazník nedokázal rozoznať rozdiel medzi dvoma odtieňmi, tak by továreň, pochopiteľne, nemala najmenší dôvod vyrábať tie odtiene dva. Koľko odtieňov odlíši váš jazyk? A koľko ich odlíši s istotou? Keby desať ľudí z ulice dostalo do rúk vzorkovník farieb a mali by medzi tými farbami vybrať napríklad okrovú, myslíte, že by všetci ukázali na ten istý odtieň? Slová sú tu oveľa chudobnejšie než oči.
Hovorte, ale myslite na to, že reč má svoje úskalia
Hovorte, reč je veľký dar. Snažiť sa slovami presne a pekne vyjadrovať myšlienky, pocity a vnemy, je to pekná a zaujímavá činnosť. Ale neobmedzte sa len na reč – niekedy by ste sa totiž obmedzili príliš. A keď počúvate, tak myslite na to, že slová vyjadrujú skutočnosť len veľmi nedokonale. Tu vám nezostáva nič iné, len sa snažiť by empatický a takrečeno telepaticky uhádnuť, čo vám ten človek hovorí ešte okrem slov.
Hovorte, ale neklamte
Dnes sa strašne klame. Ak sa to rýchlo nezmení, tak behom pár desaťročí reč nadobro stratí svoj význam. Reč priraďuje zvukom významy. Dvaja ľudia dokážu použiť reč na komunikáciu vtedy, keď si rozumejú. Rozumejú si vtedy, keď obaja priraďujú tomu istému slovu ten istý význam.
Klamstvo túto väzbu medzi slovom a významom trhá. Tým likviduje možnosť porozumenia. Malý Jožko povie „nerozbil som vázu“, no znamená to, že rozbil vázu. Obchodník vám povie „náš prášok vyperie všetky škvrny“, no znamená to, že nevyperie všetky škvrny. Politik vám vo voľbách povie, že zavedie v meste dopravu zadarmo, no znamená to, že nezavedie dopravu zadarmo.
Prečo v takejto situácii vôbec niečo hovoriť? Existujú ľudia, ktorým neuverím, ani keď mi povedia „Dobré ráno!“. Načo takých ľudí vôbec počúvať? Ich slová už nenesú nijakú informáciu.
Neklamte, aby sa z nás všetkých nakoniec nestali opice.
