Nie je ľahké žiť so slobodnými bytosťami. Sú nepredvídateľné. Nikdy neviete, aká blbosť im napadne. Najmä poriadkumilovným ľuďom dokážu ísť ich chaotickí blížni niekedy poriadne na nervy.
Niet preto divu, že mnohí ľudia vyvíjajú nemalé úsilie, aby svojich blížnych umravnili – aby ich donútili správať sa predvídateľnejšie a štandardnejšie. Nástrojmi na umravnenie sú podplácanie, zastrašovanie, psychická manipulácia, predpisy a nakoniec aj hrubá sila.
Nemám nič proti predpisom a poriadku. Bez dopravných predpisov by boli ulice nebezpečné a bez noriem by ste tento článok nečítali, pretože by váš počítač nedokázal komunikovať so serverom. S otázkou, nakoľko je reálne účinné také obrovské množstvo neprehľadných predpisov, aké dnes máme, nech si lámu hlavu kompetentní. My sa tu teraz pozrieme na psychologickú stránku potreby ovládať toho druhého.
Umravňujeme sa navzájom
Učiteľka vojde do triedy a nahnevane sa pýta: „Prečo je tu taký krik?“. Jeden zo žiakov odpovedá: „My sme sa napomínali, aby sme boli ticho.“
Podobný paradox dokáže vzniknúť, keď sa s niekým pohádate a potom sa snažíte z hádky vycúvať a situáciu upokojiť. Možno sa dokonca obe strany v podstate snažia jeden druhému ospravedlniť, ale každý takýto pokus akoby akurát prinášal nový dôvod na hádku. Inokedy zas vnikne situácia, že niekom u niečo vysvetľujete a vidíte, že vás nepochopili správne. Snažíte sa mu to vysvetliť lepšie, ale v pri tej snahe vzniknú ďalšie dve veci, ktoré nepochopil správne. A čím viac vysvetľujete, tým menej si rozumiete.
Keď ste s niekým dlhšie v styku, napríklad s manželkou, tak viete, že do istej miery môžete jeho správanie ovplyvniť. A tak sa občas pokúsite dosiahnuť nejaké zmeny jej správania tak, aby sa vám v jej prítomnosti žilo pohodlnejšie. A ona robí pravdepodobne to isté s vami. Do istej miery je to v poriadku, je to nástroj na dosiahnutie súladu a kompromisu. Nesmie sa to však preháňať.
Keď sa manželia príliš snažia ovládať jeden druhého, nakoniec ich manželstvo skončí v nekonečných hádkach. Po čase, unavení hádkami, zmĺknu, ale spokojní nie sú, a šťastní už vôbec nie. A nakoniec si uvedomia, že ich manželstvo už vlastne neexistuje, že ich spolužitie je už len číra zotrvačnosť.
Vážte si slobodu druhých
Už som o tom písal, ale je to dôležité, takže to zopakujem:
Ak cítite potrebu lámať vôľu druhého, tak máte mentalitu otroka. Žijete totiž v tom, že je prijateľné zotročovať ľudí. Oveľa ľahšie sa potom sami stanete objektom zotročenia.
Prečo?
Preto, lebo človek je od prírody empatický. Vo väčšej alebo menšej miere vnímate, ako sa cíti ten druhý. Keď mu robíte akékoľvek násilie, cítite, že to nie je dobre. Je to ten istý pocit, ktorý by ste mali, keby ubližovali vám. Ten pocit je poplašným signálom pre váš pud sebazáchovy, ktorý okamžite spustí stresovú reakciu a zmobilizuje vás k úteku alebo k obrane. Je to prastarý mechanizmus, ktorý majú vyvinutý aj krokodíly.
Keď idete ublížiť druhému, musíte tento empatický signál ignorovať. Tým si ho otupíte. Príroda je veľmi efektívna. Načo vysielať signál, ktorý nikto nevníma? Keď to urobíte viackrát, tak si veľmi oslabíte schopnosť pocítiť varovanie pred nebezpečenstvom. Je jedno, či to robíte sebe alebo druhým, mechanizmus je ten istý. Nakoniec si pud sebazáchovy celkom zlikvidujete.
Toto nie je bohapustá teória, to môžete bežne vidieť v živote. Násilníci častejšie zomierajú násilnou smrťou než iní. Jednak platí, že rovný rovného si hľadá, takže násilník sa v živote stretáva s násilníkmi oveľa častejšie než iní ľudia, jednak je tu tento zničený pud sebazáchovy.
Vidieť to aj na miernejších formách násilia, napríklad na legalizovanom násilí vykonávanom pomocou predpisov. Vezmite si napríklad armádu, aj keď práve nebojuje. Desiatnik s rozkošou huláka na podriadených a teší sa, že im môže vnútiť svoju vôľu. Zároveň ale považuje za najprirodzenejšiu vec na svete, že na seba nechá hulákať kadejakého poručíka, ktorý ide práve okolo. Pomysleli by ste si, že generáli, ktorí sú navrchu, sú na tom pomerne dobre. Tí sú na tom ale v skutočnosti najhoršie: tí považujú za prirodzené, že poslúchajú kadejakých politikov, od ktorých sa nevyžaduje ani to, aby vedeli rozoznať tank od buldozéra. Netvrdím, že nerozoznajú, existujú aj takí, ktorí si robila svoju prácu dobre. Ale nemuseli by. Keď chcete naštartovať buldozér, musíte sa vedieť preukázať osvedčením, že sa tomu rozumiete. Minister obrany nijaké také osvedčenie predkladať nemusí.
Ohrozené skupiny
Existujú povolania, v ktorých ste väčšmi ohrození, že podľahnete zlozvyku nadmerne vnucovať svoju vôľu iným. Niektoré povolania bez vnucovania svojej vôle vôbec nedokážete vykonávať. Napodiv, je ich pomerne veľa: politici, vojaci, colníci, právnici, sudcovia, policajti a vôbec všetky orgány činné v trestnom konaní, exekútori, učitelia.
A sú iné povolania, ktoré možno vykonávať bez vnucovania svojej vôle iným, ale veľa ľudí upadá do pokušenia zneužiť situáciu na to, aby túto svoju vôľu druhým vnucovali, minimálne formou klamania a manipulácie. To sú napríklad lekári, psychológovia, ošetrovatelia, úradníci, kontrolóri, kazatelia, kňazi, tréneri, novinári a rôzni koučovia a poradcovia.
Netvrdím, že by sa také povolania nemali vykonávať. Keď sa strhne v krčme bitka, tak sme radi, že máme policajtov. Keď sa malé dieťa chystá vbehnúť pod auto, tak sa bez násilia neobídete. Problém je, že toho ovládania druhých je oveľa viac, než je účelné. Prosto, pokušenie ovládať druhých je priveľké.
Keď čosi také robíte, tak riskujete, že vás to deformuje. Postupne sa odsúdite k osamelosti. Možno dokážete tých druhých do istej miery ovládnuť, ale ničíte ich tým. Zotročení ľudia nie sú plnohodnotnými ľudskými bytosťami, pretože stratili dôležitý atribút človeka, a to je slobodná vôľa.
Verte životu
Potreba ovládať druhých pramení zo strachu. Bojíte sa, že ak by ste nechali blížnym slobodu, tak by urobili niečo zlé. Ovládanie druhých vás ale toho strachu nezbaví. Nikdy ich neovládnete celkom. A keby ste aj ovládli druhých, ovládnete prírodu? Aj od tej vám predsa hrozia storaké nebezpečenstvá.
Ak sa nechcete v živote zblázniť, ak nechcete žiť neustále v strese, tak sa musíte naučiť dôverovať životu. Musíte uveriť, že je tu väčšia a múdrejšia sila, než sme my sami, ktorá nám chce dobre. Nazvite ju Bohom, prírodou, vesmírom, ako chcete. Tá sila nepopierateľne existuje: napriek obrovskému množstvu nebezpečenstiev sme tu a žijeme. Stačilo by, aby do zeme narazil meteorit o veľkosti futbalového ihriska, aby sa teplota zvýšila alebo znížila o niekoľko desiatok stupňov, aby sa zvýšilo slnečné vyžarovanie, aby sa premnožili vírusy – a nie sme tu. Keby za tie milióny rokov nášho vývoja zmizol kyslík na desať minút, tak tu nie sme.
Naozaj sa niekto o nás stará. Verte mu, že sa bude starať aj naďalej. Nenechajte sa vtiahnuť do mentality dravca z pralesa, pre ktorého sú všetci nepriatelia.
Napokon, nič iné vám nezostáva. Ani tá najväčšia schopnosť ovládnuť druhých vám nezvýši šancu na prežitie a tobôž na plnohodnotný a krásny život, skôr naopak – zničí vás. Zdravý človek je totiž skonštruovaný tak, že nedokáže byť šťastní, ak nie sú šťastní aj ľudia okolo neho.
Na internete sa objavil príbeh zo života divých amazonských Indiánov. Beloch, ktorý bol u nich na návšteve, zorganizoval pre deti súťaž v behu. Víťaz mal dostať za odmenu trs banánov. Na jeho veľké prekvapenie sa však deti nerozbehli, ale pomalým krokom sa vydali v hlúčiku k cieľu. Tam vzali odmenu a banány si rozdelili. Belochovi vysvetlili, že by z banánov nemali radosť, keby sa o ne nepodelili s kamarátmi. Potom sa, naopak, tie deti dívali na toho belocha s údivom, že nedokáže pochopiť takú jednoduchú vec. Samotný koncept súťaženia im pripadal naskrze pomýlený.
To potom človek naozaj nevie, ktorá kultúra je vyspelejšia.
Koniec série
Týmto končí séria o minimalizme. Pondelkové články však nekončia. O čom budú? Nechajte sa prekvapiť.
