Zdá sa, že dnes ľudia veľmi často trpia pocitom nedostatočného prijatia. Majú akýsi iracionálny pocit, že sa iní ľudia stretávajú a komunikujú bez nich. Akýkoľvek náznak odmietnutia potom prijímajú veľmi ťažko, skoro to až pripomína alergickú reakciu.
Svet sa zmenil
Pocit odmietnutia má istú logiku. Po tisícročia sme žili v malých komunitách, zvyčajne nepresahujúcich niekoľko sto ľudí. Ľudia sa nezvykli príliš často sťahovať, takže ste väčšinu svojich susedov poznali od malička. Neznámy človek sa v dedine objavil len zriedkavo. Za tie stáročia sme si zvykli na malý počet pomerne intímnych vzťahov.
Behom jedinej generácie sa toto drasticky zmenilo. Máme veľa vzťahov a tie vzťahy sú plytké. Kedysi boli viacgeneračné domácnosti, takže ste bežne bývali aj s desiatimi ľuďmi. Dnes sú v byte v priemere traja ľudia. Namiesto desiatich ľudí, ktorých ste poznali naozaj dobre, máte päťsto internetových frendov, z ktorých polovicu ste naživo nikdy nevideli.
Netvrdím, že je to zle. Je to iné. Niet divu, že našej psychike trošku trvá, kým si na to zvykne. A kým si na to zvykne, tak má trošku problémy so subjektívnym vnímaním priateľstva, komunity, spolupatričnosti a našej úlohy v nej.
Infantilné správanie
Malé dieťa je životne odkázané na to, aby ho mama prijímala. Bez toho by jednoducho zomrelo. Odmietnutie je smrteľnou hrozbou.
Pri normálnom vývoji človek dospeje, vyvinie sa u neho zdravé sebavedomie a prestane byť závislý od prijatia. Neprijatie bude vždy nepríjemné, ale nebude to tragédia. Problém je v tom, že nie vždy každý zdravo dospeje. Niekto z rôznych príčin zostáva infantilný a detský pocit závislosti od prijatia mu pretrvá možno aj po celý život.
Ešte horšie to má ten, koho mama skutočne nechcela. Ak ju správa o tom, že je tehotná, vydesila, ak čo len na chvíľu zauvažovala o potrate, tak je nielen pocit neprijatia, ale skutočné život ohrozujúce neprijatie prvým zážitkom toho človeka na svete. Niet divu, že má s tým potom problémy.
Nemyslite si, že embryo ešte o ničom nemôže vedieť. Neprijatie patrí medzi fundamentálne životné pocity, ktoré sa ukladajú do pamäte až na úrovni buniek. Bunka dobre vie, čo je neprijatie. Sama aktívne uniká z nevhodného prostredia (nevhodného najmä v chemickom zmysle) a vyhľadáva miesta, kde jej je dobre. A embryo je síce malé, ale jeho bunky sú normálne dospelé a plnohodnotné. Matkino odmietanie sa prejavuje zvýšenou hladinou istých hormónov v jej tele. A tie hormóny prenikajú cez placentu aj do tela embrya.
Niektorí autori pripisujú ranné nevoľnosti, ktoré sú typické pre prvé týždne tehotenstva, tomu, že žena je svojím novým stavom zaskočená a ešte ho v plnej miere neprijala. Bunky ženinho tela toto odmietanie cítia a reagujú naň nevoľnosťou. Ale presne to isté cítia aj bunky embrya. Viete si predstaviť, ako nevoľno musí byť jemu?
Výchova
Rodičia sa snažia dobre pripraviť dieťa do života. Preto naň kladú rôzne požiadavky a prejavujú nevôľu, ak im nevyhovie.
Hovorí sa, že rozdiel medzi otcovou a matkinou láskou spočíva v tom, že otcovu lásku si treba zaslúžiť, zatiaľ čo matkina láska je bezpodmienečná. V dnešných dobách je primálo materinskej lásky. Otcovia odchádzajú od rodín a matky musia v ťažkom boji o prežitie prevziať úlohu otca. V neúplnej rodine je tlak na to, aby dieťa čo najrýchlejšie dospelo, ešte vyšší.
Samozrejme, ak dieťa zažije rozvod rodičov, kedy bol jeden člen vyhnaný z domácnosti, má s odmietnutím ďalší silný zážitok, ktorý mu na odolnosti nepridá.
Precitlivenosť
Niet divu, že je veľa ľudí extrémne citlivých na akýkoľvek náznak neprijatia. Akákoľvek nepriateľská poznámka náhodného okoloidúceho vás dokáže rozhodiť na niekoľko dní. Áno, racionálne viete, že to bol nezmysel, že náhodný okoloidúci predsa o vás nemôže nič vedieť, ale ten nepríjemný pocit sa vracia ešte nepochopiteľne dlho. Premýšľate o tom, či náhodou nemal pravdu. Alebo, naopak, dodatočne si formujete slová, ktorými ste toho človeka mali namieste nekompromisne usadiť.
A naopak, keď vás niekto pochváli, tak žiarite radosťou – dokonca aj vtedy, keď viete, že to bola len povrchná zdvorilosť, ba niekedy aj vtedy, keď viete, že ten človek je falošný.
Takto dávate náhodnému okoloidúcemu do rúk diaľkové ovládanie od svojej nálady. Má dve tlačidlá: Keď povie niečo príjemné, budete sa cítiť príjemne. Keď povie niečo nepríjemné, budete sa cítiť nepríjemne. Nejeden človek zareaguje v takejto situácii ako robot.
Ako je to objektívne
Tu sme hovorili o iracionálnej reakcii, vyvolanej nie intelektuálnym zhodnotením situácie, ale podvedomými spomienkami. Niekedy však situácia vyžaduje intelektuálne zhodnotenie a reakciu – najmä ak ten okoloidúci nie je tak celkom náhodný, ale je to napríklad váš šéf v práci alebo vaša manželka.
Predstavte si, že vyslovíte nejaký názor a ten druhý vám viac alebo menej zaobalene povie, že je to kravina.
Tu je dobre pripomenúť si, ako prebieha prenos informácií medzi ľuďmi:
1) mám v mysli myšlienku
2) zakódujem ju do slov
3) slová vyslovím
4) ten druhý moje vyslovené slová počuje
5) dekóduje ich
6) zrekonštruuje si moju myšlienku vo svojej mysli
Ten druhý nikdy nehodnotí myšlienku, ktorá bola na začiatku tohto procesu v mojej hlave, ale vždy môže hodnotiť len myšlienku, ktorá bola na konci procesu v jeho hlave. Počas každého zo šiestich krokov však môže dôjsť ku skresleniu. Pritom polovicu tých krokov robí on! To znamená, že spolovice hodnotí svoj vlastný výkon. Možno vás zle počul, možno vás nepochopil.
Jednoduchý záver: Ak niekto hodnotí vašu myšlienku, tak v skutočnosti hodnotí svoju schopnosť pochopiť vás.
Ak by ste aj spravili chybu na vašej strane, napríklad by ste použili nie celkom správne slová, možno to svedčí o istej vašej rečníckej neobratnosti, ale nemusí to znamenať, že tá pôvodná myšlienka bola zlá.
Tieto situácie treba riešiť podobne, ako keby ste sa pokúšali poslať svojmu obchodnému partnerovi dôležitý súbor a komunikácia by nefungovala celkom tak, ako by ste si želali. Riešite to tak, že v družnej spolupráci s adresátom hľadáte spôsob, ktorým by to predsa len prešlo: skúsite mejl,. messenger, skype, vyskúšate rôzne formáty a podobne.
Slovom, ak chceme efektívne komunikovať, musíme sa obaja snažiť. Ak máte pocit, že ten druhý povedal blbosť, mali by ste skúsiť trochu popracovať na komunikácii. Nikto nejde schválne povedať blbosť. V jeho myšlienkovom svete vyzerá tá myšlienka správne. Ak len okamžite vyhŕknete „to je blbosť“, dávate tým najavo, že vám porozumenie s tým človekom nestojí za úsilie. A tým uvaľujete odmietnutie predovšetkým sám na seba.
Čo s tým
Dôležitá je istá základná dôvera v život. Ak ste vyrástli v harmonickom rodinnom prostredí, pravdepodobne s tým nebudete mať problém. Niektorým ľuďom dosť pomôže aj viera v Boha. Vcelku ide o pocit, že je tu nejaká vyššia sila, ktorá sa o vás láskyplne stará, a u ktorej máte prijatie isté.
Ak túto dôveru máte, potom si ju stačí len pripomenúť. Reakcia na poznámky okoloidúceho síce môžu prísť, ale vy ich dokážete vidieť s istým nadhľadom. Možno vás tá reakcie bude chvíľu rušiť, no nebude pre vás významná, takže rýchlo vyšumí.
Ak ste boli o pocit základnej dôvery v život ukrátení, potom vás čaká trochu dlhšia cesta, pretože najprv bude treba túto dôveru vybudovať. Jedno z riešení ponúka západná advaita, o ktorej píšem vo štvrtkovej sérii.
