Hovorieva sa, že matkina láska je bezpodmienečná a otcova podmienečná. Nechcem ísť tak ďaleko, aby som tvrdil, že otcova podmienečná láska je len nástrojom, ako zlomiť vôľu dieťaťa. Z istého hľadiska to tak v skutočne je, ale väčšina ľudí to takto nevníma. Treba si to dôkladne vysvetliť, aby sme nikomu neublížili.
Neľahké problémy výchovy detí
Máme za sebou dlhé obdobie, kedy otcovia bývali doma len málo. Buď lovili mamuty, alebo obrábali polia alebo s kýmsi bojovali. Prostredie, v ktorom sa pohybovali, bývalo veľmi drsné. Rozhodne nič pre malé deti. Dieťa zostávalo s matkou a tá mu vytvárala ochrannú hradbu pred drsným svetom, niekedy možno aj pred vlastným otcom.
Nakoniec však prišiel čas, kedy chlapec mal začať prenikať do otcovho sveta. Vtedy začal dostávať od otca spätnú väzbu: toto si urobil dobre, toto nie. A bolo to prísne, pretože inak by chlapec v tom drsnom svete neprežil. Toto mohlo byť vnímané ako otcova podmienečná láska. Chudák otec, nemal veľmi na výber.
Neboli to časy, do ktorých by sme sa chceli vrátiť. Chlapi asi vtedy neboli príliš empatickí, poľovačka a boj vyžadujú skôr schopnosť empatiu potlačiť. Okrem toho dnes už naozaj nie je na takéto správanie dôvod. Ale pokušenie vycvičiť si deti ako opičky, aby sa ľahšie ovládali a bolo s nimi menej problémov, je veľké. A podmienečná láska sa javí byť veľmi šikovný nástroj.
Klasická pedagogika hovorí „Ohýbaj ma mamko, dokiaľ som ja Janko. Neohneš ma, mamo, keď ja budem Jano.“ To by naznačovalo, že naozaj treba dávať dieťaťu najavo svoju nevôľu, keď urobilo niečo nesprávne. Problém je však v tom, že malé dieťa nevie odhadnúť mieru vašej nevôle. Je od vás existenčne závislé. Ak sa mama hnevá, nie je to len emocionálne nepríjemné, je to priame ohrozenie jeho života. Ono nevie, či tá mama nezostane nahnevaná naveky. Možnosť, že už mu nikdy nedá nikto jesť a nikto sa oň nepostará, sa mu v tej chvíli javí byť až príliš reálna.
Dnes sa čoraz častejšie ozývajú hlasy, že deti nie sú menej inteligentné než dospelí. Sú len menej informované. Ich intuícia a ich srdce (už som písal o tom, že srdce má svoju vlastnú špecifickú inteligenciu) však často fungujú lepšie než u dospelých.
Ježiš Kristus povedal: „Kto neprijme kráľovstvo nebeské ako dieťa, nevojde doň.“ Celá kresťanská vianočná symbolika hovorí o tom, že nádejou pre svet je dieťa – dieťa narodené v Betleheme. Tomuto dieťaťu dali rodičia mimoriadne málo: ani kolísku mu nedokázali dať, a chudák Jozef dokonca ani svoje gény. Príbeh o nepoškvrnenom počatí (Mária ho vraj porodila bez toho, aby ju muž oplodnil) hovorí o tom, že obrat dobrým smerom priniesol človek, ktorý mal len polovicu génov, človek, ktorý súvisel so svojimi predkami omnoho menej než všetci ostatní.
Sú ľudia, ktorí sú toho názoru, že deti netreba vychovávať, deti treba milovať. Ak by ste aj s touto vyhranenou formou tvrdenia nesúhlasili, pamätajte aspoň na to, že výchova by nikdy nemala byť na úkor lásky. A presvedčte sa aj o tom, že dieťa vašu lásku aj skutočne vníma ako lásku.
Veta „robím to pre tvoje dobro“ nefunguje. Rozum možno presvedčíte, ale srdce bude strádať.
Klasická pedagogika hovorí čosi takéto: „Dieťa moje, pripravili sme svet tak, aby si sa v ňom malo dobre. Stačí, keď prijmeš jeho pravidlá.“ V duchu tohto uvažovania sa potom po celý život pokúšame nastrkať dieťa do nejakej schémy a sme úprimne presvedčení, že to robíme z lásky a pre jeho dobro.
Nechcem spochybňovať čistotu úmyslu ani veľkosť úsilia. Dovolím si však spochybniť platnosť premisy, že sme pre dieťa pripravili svet tak, aby sa v ňom malo dobre, ak prijme jeho pravidlá. Vy sa pamätáte na doby, kedy to naozaj tak bolo? Pre našich pradedov pripravili ich predkovia svet s prvou svetovou vojnou. Pre našich dedov pripravili ich predkovia svet s druhou svetovou vojnou. Pre našich otcov pripravili ich predkovia svet s komunistickou diktatúrou. A čo pripravujeme pre svoje deti my? Viete svojmu dieťaťu zaručiť, že ak sa bude správať podľa vašich pravidiel, tak bude žiť vo svete, kde bude blahobyt, nebudú vojny, nebudú choroby a všetci budú šťastní? O generáciu dozadu, pred nejakými tridsiatimi rokmi, sa tomu ešte azda dalo naivne veriť, dnes už nie.
Neprepadajte zúfalstvu, skončí to dobre. Ale nie vďaka našim osvedčeným receptom. Skončí to dobre vďaka tomu, že sa rodí čoraz viac detí, ktoré budú na naše osvedčené recepty úprimne kašľať.
Podmienečná láska ako nástroj manipulácie
Sú ľudia, ktorí žijú s pocitom „nikto na tomto šírom svete ma nemá rád“. Je to zúfalý stav. Človek je stavaný na život v kolektíve. Nikto sa nechce stať osamelým Robinsonom. V extrémnom prípade sa taký človek môže dokonca cítiť byť ohrozený na živote.
Takíto ľudia sú často ochotní urobiť hocičo pre to, aby ich druhí mali aspoň trochu radi. Konajú proti svojej prirodzenosti, pretvarujú sa a neustále sa snažia uhádnuť, ako sa majú správať, aby nevzbudili nevôľu okolia.
Týmto stavom často trpia dospievajúci, približne vo veku stredoškolákov. Detské väzby s rodičmi sa rozpadli a vzťah dospelých sa ešte nestihol vybudovať. To je dôvod, prečo tak často prepadajú davovej psychóze a prečo ich možno tak ľahko zmanipulovať. Mnohým to však pretrvá po celý život – po celý život nosia masky, len aby sa zavďačili.
Niekto sa upne na konkrétnu osobu. Tá to potom niekedy zneužije a poskytovaním alebo odopieraním prejavov priazne ovláda toho človeka ako nejaké autíčko na diaľkové ovládanie. Tomuto pokušeniu sú vystavené najmä atraktívne ženy.
Toto, samozrejme, nemá s láskou nič spoločné. Sú to patologické vzťahy. Niektorí nešťastníci však okrem tejto úbohej imitácie nič lepšie nemajú.
Podmienečná láska ako predmet obchodu
Existuje taká strašne dojemná pieseň: „Ľúbim ťa, tak veľmi ako ľúbiť viem. Tiež ma ľúb, veď nechcem byť sám.“
Najväčšou výhodou tejto piesne je, že poskytuje dobrú ilustráciu toho, ako sa to nemá robiť. Dohoda „ja ťa budem ľúbiť a za to ma ty budeš ľúbiť“ nikdy nefunguje.
Bohužiaľ, až príliš veľa manželstiev vzniklo práve na tomto princípe. A keď sa potom jednej strane zazdá, že ten druhý nedáva dostatočnú protihodnotu, tak sa to javí byť ako dobrý dôvod na rozvod.
Čo s tým
Ak máte pocit, že trpíte nedostatkom lásky, nevyriešite to tým, že nájdete ďalších ľudí, ktorí vás budú mať radi. Lásky nie je vo vesmíre nikdy nedostatok. Ak máte pocit, že trpíte nedostatkom lásky, je to preto, lebo tú lásku nedokážete vnímať. Je to len a len váš problém a nikoho iného.
Nevnímate lásku, lebo nie ste naladení na kanál lásky. Ako sa naladiť? Cvičte sa v porozumení a empatii. Starajte sa o to, aby sa druhí cítil byť milovaní. Staňte sa chodiacim vysielačom lásky. Vydychujte lásku, bez úsilia, prirodzene a bez toho, že by ste za to niečo čakali. Robte to tak, ako ľalia prirodzene vydychuje svoju vôňu a ako slnko svieti rovnako na všetkých. Robte to preto, lebo láska je vaša prirodzenosť. Vy ste láska.
A potom vám bude úplne jedno, čo robia tí druhí.
