Hovorili sme o tom, že láska je princíp, ktorý drží celý vesmír pohromade. To by nás skutočne mohlo zviesť k pokušeniu príliš si nechať odviesť pozornosť do abstraktných filozofických sfér a zabudnúť kvôli tomu nakŕmiť psa.
Ak povieme, že nejaký princíp je univerzálny, znamená to, že platí pre celok, ale najmä to znamená, že platí pre každý jeden detail v tom celku. Napríklad gravitácia riadi pohyb hviezd a galaxií, ale rovnako aj riadi pohyb každého zrnka prachu. Ak by sa našlo zrnko prachu, ktoré nepodlieha gravitácii, tak by už gravitácia nebola univerzálnym princípom.
V Biblii sa píše: „Ak niekto tvrdí, že miluje Boha a pritom nenávidí svojho brata, tak je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“
Ja však pravda, že niektorí ľudia nám pripadajú takí neznesiteľní, že aj keby sme nejakými argumentmi dokázali presvedčiť myseľ, že by sme ich za istých okolností azda mohli milovať, emócie nepresvedčíme. Nanajvýš by sme mohli lásku sami pred sebou predstierať.
Čo s tým?
Tu to na niekoľkými riadkami textu nevyriešime. Môžeme sa však pokúsiť posunúť svoje vnímanie tak, aby nám táto prekážka nepripadala až tak veľmi neprekonateľná. Pripravíme sa tak na pochopenie oveľa väčšej záhady, totiž, že prečo sú na svete zlé veci, keď je spravovaný láskou.
Človek ako hologram
Hologram je taký ten malý striebristý obrázok, čo máte na kreditnej karte. Niektoré banky šetria a je tam naozaj len obrázok, ale poriadny hologram je taký, že keď obrázok prestrihnete na polovicu, tak na obidvoch poloviciach budete mať opäť celý obrázok, akurát menší.
Čosi podobné platí pri magnetoch. Keď máte tyčový magnet, tak najsilnejšie priťahuje na koncoch. V strede nepriťahuje vôbec. Keď ho ale v strede prepílite, stred sa stane koncom a začne priťahovať. Prepílením neoddelíte severný pól od južného, ale vytvoríte dva magnety, ktoré sú rovnaké ako ten pôvodný, akurát menšie.
Názvom holografický princíp sa začal označovať jav, kedy je v istom zmysle každej časti obsiahnutý celok. Nie je to celkom šťastný názov, pretože to v mnohých prípadoch nemá s grafikou nič spoločného, no zatiaľ nikto nič lepšie nevymyslel.
Inou oblasťou, kde platí tento princíp, sú ľudské gény. Každá bunka obsahuje kompletnú genetickú informáciu človeka a teoreticky sa dá z jedinej bunky zrekonštruovať celé telo. Napokon, to telo z jednej bunky aj vzniklo.
Človek je jednou inštanciou princípu ľudstva. V istom zmysle sú všetci ľudia jeden človek. Ak teda hovoríme „správaj sa k druhým tak, ako chceš, aby sa druhí správali k tebe,“ môže to mať veľmi doslovný zmysel. Nie je dobre ubližovať druhému – nie preto, že príde trest alebo pomsta, ale preto, že tým samým ubližovaním ubližujeme priamo sebe.
V tomto svetle je dobré chápať aj tú myšlienku, že nemusíte čakať, kým vás niekto začne milovať. Milujte vy, je to to isté.
Toto nie je obvyklý pohľad. Nie sme na také vnímanie zvyknutí a ťažko sa to predstavuje. Ale nie je to celkom svojvoľný výmysel. Túto myšlienku nájdete v starej duchovnej literatúre, napríklad v knihe Tao Te Ťing. Indiáni Toltéci sa zdravili slovami „si moje druhé ja“. Aj v Biblii nájdeme náznaky tejto myšlienky.
Touto myšlienkou sa zapodieva aj jadrová fyzika, napríklad v súvislosti so spriahnutými časticami. Existujú spriahnuté páry častíc. Znamená to, že ak sa niečo stane s jednou časticou, stane sa niečo aj s druhou časticou, a to okamžite, nech by boli tie častice od seba akokoľvek ďaleko. Ako sa tá druhá častica dozvie, že sa s tou prvou časticou niečo deje? A ako sa tá informácia dokáže preniesť okamžite, čiže rýchlejšie, než je rýchlosť svetla, ktorú sme doposiaľ považovali za neprekonateľnú? Jedno z vysvetlení hovorí, že v skutočnosti je to jedna častica, ktorú nejakým záhadným spôsobom vnímame ako dve.
Podobný jav opisujú aj biológovia. Je známy ako „efekt stej opice“. Traduje sa príbeh zoológov, ktorí robili výskum so skupinou opíc na akomsi ostrove. Opice mali veľmi rady zemiaky, ale nepáčilo sa im, keď museli vypľúvať hlinu, ktorá na nich bola prilepená. Jeden človek z výpravy ukázal jednej opici, že zemiak si možno pred jedením umyť v potoku. Opica bola nadšená. O pár dní si umývali zemiaky všetky opice zo stáda. O ďalších pár dní ich spozorovala iná skupina vedcov na inom mieste, že ich opice si z ničoho nič začali umývať zemiaky tiež! Jedna tá skupina bola na ostrove, takže sa nemali ako priamo informovať.
Nie je isté, či sa toto takto naozaj stalo, ale aj keby nie, aj tak je to dobrá ilustrácia princípu, ktorý reálne existuje. Stručne povedané, keď sa tú istú vec naučí stá opica, potom to odrazu vedia všetky opice toho istého druhu. Tento jav nie je ešte poriadne preskúmaný, ale nie je ani celkom vymyslený.
Čo s neznesiteľnými ľuďmi?
Na zásadné riešenie tohto problému tu nemáme dosť miesta. Existuje však niekoľko jednoduchých myšlienok, vďaka ktorým sa tá neznesiteľnosť môže značne zmierniť.
Po prvé, väčšinou nedoceňujeme, ako veľmi sa od seba jednotliví ľudia líšia. My považujeme za samozrejmé, že ten druhý vníma svet viac-menej rovnako ako my. Väčšinou nám vôbec nenapadne, že by náš pohľad mohol byť skreslený. Považujeme za samozrejmé, že objektívna realita je to, čo vidíme a basta. To je však hlboký omyl. Svet vnímame pomocou zmyslov a všetky zmyslové vnemy nám prechádzajú silnými filtrami. Musia – náš mozog nie je dostatočne výkonný, aby ich spracoval. A každý z nás má tie filtre nastavené inak. Naozaj sa môže stať, že sa dvaja dívate na to isté, ale vidíte niečo iné. Váš pes si všimne mačku skôr ako vy – nie preto, že by videl lepšie ako vy, ale preto, lebo pre neho je mačka oveľa dôležitejšia než pre vás. On si zasa nevšimne reklamu na novoročný výpredaj.
Ak teda váš blížny vidí situáciu inak než vy, nemusí to znamenať, že je debil, ani to, že sa vás pokúša oklamať. Možno naozaj vidí niečo iné.
Po druhé, nikdy si nikto nepovie: „Teraz idem urobiť strašnú blbosť“. Keď niekto niečo urobí, tak to urobí preto, lebo mu to v tej chvíli pripadalo byť dobrý nápad. Aj Napoleonovi pripadalo v istej chvíli ako dobrý nápad ísť napadnúť Rusko. Ten človek sa môže mýliť, alebo jednoducho len uvažuje inak ako vy, ale to ešte nemusí znamenať, že je zloduch. Snažte sa pochopiť jeho motívy a možno nájdete cestu k sebe.
Po tretie, ak vás ten druhý kritizuje alebo odsudzuje, nie je to váš problém, ale jeho. On nikdy nedokáže posúdiť vás. Dokáže posúdiť len svoj obraz o vás, to, čo z vášho konania pochopil. Hovorí sa „podľa seba súdim teba“. Fakt je, že často dochádza k takzvanej projekcii: ten človek nevníma vás, ale vy mu vlastne slúžite len ako premietacie plátno, na ktorí si premieta svoje predstavy. On je autorom svojej predstavy o vás, nie vy. On je ten, ktorý je za tú predstavu zodpovedný, nie vy. On je ten, kto môže tú predstavu zmeniť, nie vy.
Samozrejme, istý vplyv na predstavy iných o sebe máte a existujú situácie, kedy vám druhí poslúžia ako zrkadlo, aby ste vedeli lepšie zhodnotiť, ako pôsobíte na ľudí okolo seba. To je v poriadku, ba môže to byť veľmi užitočné. Ale tvorí to len malú časť toho, čo všetko ľudia o vás povedia a najmä toho, čo si o vás myslia.
Po štvrté, nebuďte príliš ľakaví. Ak ste stáli Stvoriteľovi za to, aby vás priviedol na svet, ak stojíte slnku za to, aby na vás svietilo, čo na tom zmenia poznámky náhodných okoloidúcich? Snažte sa vypestovať si istú duchovnú zakorenenosť, istú základnú existenciálnu dôveru v život. Potom sa dokážete dívať na spory medzi ľuďmi ako na detskú hru.
Už ste niekedy zažili šteniatko, ako sa zahryzlo do handričky alebo špagátika a nechcelo pustiť? Vy ste mu ho akože poskúšali zobrať, ono strašidelne vrčalo, ale pritom sa ohromne dobre bavilo. Nuž presne takto sa díva duchovne vyspelý človek na ľudské žabomyšie vojny: s láskou, úsmevom a účasťou, ale vážne ich brať nebude. Napokon, ani to šteňa to neberie vážne: odrazu špagátik pustí a príde vám priateľsky obliznúť nos.
Možno by sme sa to od tých šteniat mali naučiť.
