Najvyšším výdobytkom evolúcie života na zemi je bytosť so slobodnou vôľou. Najrozvinutejšiu slobodnú vôľu má človek. Slobodná vôľa je niečo veľmi cenné. Slobodná vôľa je dôvodom, prečo majú deti oveľa radšej živého psa než akokoľvek dokonalého plyšáka. U živého stvorenia je atraktívny práve ten moment neurčitosti, vďaka ktorému nikdy neviete, čím vás to stvorenie kedy prekvapí.
Silná slabosť
Vo svete živých bytostí sa pozoruhodným spôsobom kombinuje sila so slabosťou. Telá živých bytostí sú mäkké a poddajné, a predsa vyhrávajú nad tvrdými kameňmi. V skalných puklinách sa uchytia semienka. Tie rastlinky, ktoré z ich vyrastú, sú neuveriteľné krehučké a drobné. A predsa vieme, že ak im dáme dosť času, bude to nakoniec kameň, ktorý ustúpi.
Život je mäkký a jemný, ale zároveň vytrvalý a v konečnom dôsledku veľmi silný. Azda najzreteľnejšiu ilustráciu tejto pozoruhodnej kombinácie slabosti a sily poskytujú včely.
V jednej obci sa zachovala povesť o tom, ako včely vyhnali Turkov. Ľudia sa pred nájazdom Turkov schovali do pripravených podzemných úkrytov. Tesne predtým ale rozváľali všetky úle, čo boli v dedine. Do dediny vtrhla vynikajúco vycvičená a vyzbrojená turecká armáda, a tam sa stretla s rozzúrenými včelami. Celá slávna armáda sa veľmi rýchlo dala na útek.
Turci robili neplechu v našich krajoch po celé stáročia. Po celé stáročia neexistovala sila, ktorá by ich dokázala zastaviť. Jediná sila, ktorá to dokázala, boli včely. A pri tom niet nič ľahšieho ako zabiť včelu.
Vo svete živých bytostí sa najväčšia sila spája s najväčšou krehkosťou. Človek je najkrehkejší hneď po narodení. Zároveň je ale práve vtedy vo viacerých ohľadoch najsilnejší: najrýchlejšie rastie a najrýchlejšie sa učí. Drobným malým deťom sa oveľa rýchlejšie zahoja rany než mocným dospelým chlapom.
Najcennejšie výhonky
Ako sme spomenuli, slobodná vôľa patrí medzi najcennejšie výdobytky života, je to život v tej najdokonalejšej a najrozvinutejšej forme. Iným takým výhonkom je kreativita. Najvhodnejším prostredím pre šťastný a naplnený život je prostredie, ktoré je na jednej strane chránené a bezpečné, ale na druhej strane dáva ľuďom veľkú slobodu.
No práve výhonky slobody sú veľmi krehké. Veľmi ľahko sa im prestane dariť. Všetci sa učíme žiť v organizovanej spoločnosti a tak svoju slobodnú vôľu dobrovoľne obmedzujeme. Tam, kde žije veľa ľudí pokope, sa nedá zas tak úplne vymýšľať. Preto sme sa nenaučili presadzovať svoju vôľu za každú cenu, ale snažíme sa byť empatickí. Napokon, naša psychika je skonštruovaná tak, že nedokážeme byť v plnej miere šťastní, pokiaľ nie sú šťastní aj ľudia okolo nás. Ak sa v takomto prostredí objaví niekto sebecký, narobí veľké škody.
Tie škody nie sú na prvý pohľad nejaké dramatické. Je to ako keď je lúka odrazu menej husto zarastená kvetmi, alebo ako keď z nej nenápadne zmiznú motýle. Ľudia, ktorých slobodná vôľa je pod miernym tlakom, si často ani sami neuvedomujú, že niečo nie je v poriadku. Akurát sa im život zdá byť o niečo šedivejší, majú o čosi menej energie, majú menej dobrých nápadov. Možno trochu častejšie chorľavejú, občas sú nervózni a ľahko sa rozčúlia. Nič vážne. Ale zdravie to nie je.
Samozrejme, existuje celá škála rôznej miery útlaku, až po koncentračné tábory. Všetky tieto formy majú jednu vec spoločnú: vo väčšej alebo menšej miere ničia život.
Život je dynamit
Ak žijete so živým človekom, tak vedzte, že žijete s debničkou dynamitu. Nikdy neviete, čo ho napadne a čo urobí. Má slobodnú vôľu, je to jeho právo.
Pre mnohých je ale nepohodlné žiť s debničkou dynamitu. Preto hľadajú spôsob, ako toho človeka umravniť, aby sa správal aspoň o čosi štandardizovanejšie a predvídateľnejšie. Dá sa to. Málokto si ale uvedomuje, že tým toho človeka mrzačia. Vezmú mu kus slobodnej vôle. To je akoby mu odsekli kus ruky.
Obete silného nátlaku začnú časom nápadne pripomínať zombie. Vonkajšia forma živej bytosti im zostala, no veľký kus života zomrel. Sú to chodiace mŕtvoly. Nedokážu sa radovať, nedokážu sa usmiať, nedokážu samostatne myslieť.
Problém je v tom, že zdravým ľuďom sa nedá vládnuť. Vládnuť sa dá len zombiám. Najprv musíte urobiť z človeka mátohu, ak ho chcete ovládnuť. Najväčšou tragédiou všetkých diktátorov bolo, že vládli len mŕtvolám. Ich národ musel najprv zomrieť, až potom si ho dokázali podmaniť. Živého človeka si podmaniť nemožno.
Ste schopní žiť so živým človekom?
Do akej miery sú v našej civilizácii zakorenené mierne formy násilia potláčajúceho život?
Urobte si jednoduchý test. Predstavte si, že vám váš manžel po desiatich rokoch spolužitia povie, že od vás chce odísť, pretože si našiel mladšiu ženu. (Predpokladajme, že nemáte deti, pretože zodpovednosť voči deťom, to je iná kapitola.) Ak mu dokážete s láskou a v pohode povedať „Mám ťa rada, takže mi záleží na tom, aby ti bolo dobre, takže pokojne choď“, tak máte zdravý vzťah, založený na skutočnej láske.
Rozumejte, nevravím, že by toto mala byť norma. Nejde o to, aby sa ľudia rozchádzali. Ide o to, že by im zostala sloboda odchodu, že by kedykoľvek mohli odísť, ak by chceli. Dokonca som presvedčený, že ak by medzi pármi existovala takáto atmosféra, tak by tých rozchodov bolo v skutočnosti oveľa menej, pretože by sa im v takých vzťahoch dýchalo oveľa lepšie. (Osobne som zástancom manželskej vernosti. O tej si niečo povieme nabudúce.)
V čom je problém?
Myslím, že spomenutý test mnohým ľuďom pokazí náladu. Vôbec sa im nebude páčiť predstava, že by mali zažiť čosi také.
Prečo? V čom je problém?
Problém je, že máme lásku zmiešanú s pripútanosťou. Mnohí ľudia dokonca ani netušia, že existuje rozdiel medzi láskou a pripútanosťou. Láska je cenná vec. Kúsok z nej vám sprítomnil jeden konkrétny človek a vy máte pocit, že ak by tento človek z vášho sveta odišiel, tak by z neho navždy odišla aj všetka láska. To je, samozrejme, desivá predstava.
Láska spojená s pripútanosťou je primeraná u malých detí. U nich je životne dôležité, aby sa milujúca mama od nich nevzďaľovala. Problém je v tom, že mnohí nedozrejeme. Postupne sa odpútavame od matky v najrôznejších ohľadoch, ale s tou láskou je to práve najproblematickejšie. Ak matka dobre pripraví svoje dieťa do života, tak ho naučí správať sa tak, aby malo istotu, že si dokáže samostatne zarobiť na živobytie. Rovnako by ho mala dobre pripraviť, aby malo istotu, že dokáže vždy a všade nájsť dostatok lásky. A práve v tomto ohľade výchova v našej civilizácii zaostáva.
Nevyčítajme to rodičom. Robili to ako najlepšie vedeli. Aj oni boli tak vychovaní. Život prosto nie je dokonalý. A možno je to aj dobre, lebo ak by bol príliš dokonalý, tak by bol nudný.
Pripútanosť
Pripútanosť je invalidný vozík, na ktorom sa privezie láska, ktorá nie je celkom zdravá. Chvalabohu, že ten vozík máme, pretože bez neho by mnohí nešťastníci nezažili ani tú chudorľavú lásku. Ale definitívne riešenie to nie je. Zdravie vyzerá inak.
