So sexualitou sa spája veľké množstvo zákazov, príkazov a povier. Do toho vstupujú hormóny so svojim vlastnými zámermi. Sexualita spôsobuje množstvo blokov, závislostí na partnerovi, závislostí na sexe, sexuálneho násilia a iných duševných porúch. K tomu pristupuje riziko pohlavných chorôb a súvisí s tým aj údesný zážitok pôrodu.
Prečo zákazy?
Nemáme tu priestor na nejakú extra hlbokú analýzu. Nejaké dôvody, ktoré sa spomínajú v literatúre, však stručne uviesť môžeme.
Teória súťaže
Jedna teória vidí príčinu snahy obmedzovať sex výlučne v biologických mechanizmoch. Rovnako ako je to u mnohých živočíšnych druhov, ženy bojujú o získanie partnera. Mladé ženy sú oproti starším vo výhode: sú krajšie, zdravšie a možno očakávať, že budú dlhšie žiť. Vďaka tomu stihnú splodiť a vychovať viac detí. To všetko ich robí v očiach mužov žiaducejšími partnerkami.
Výhodou starších žien je, že majú väčší spoločenský vplyv. Ten potom využívajú v boji o partnerov tak, že vytvárajú prostredie, v ktorom sa výhody mladých žien nemajú veľmi šancu prejaviť. Žena má byť cudne zahalená. Drahé modely a šperky však zakázané nie sú – tu sú totiž vo výhode staršie ženy, ktoré sú bohatšie. Zo súťaže krásy sa tak stáva súťaž bohatstva.
Ak mal muž ženu a deti, mala táto snaha žien svoje odôvodnenie. Chránili prosto bezpečné hniezdo pre seba a svoje deti. Preto ženy presadzovali pevné manželstvo. Razil sa aj trend neuzatvárať manželstvo, kým nie sú partneri hmotne zabezpečení. Bolo známe príslovie „najprv faru, potom Maru“. Tento trend opäť zvýhodňuje bohaté pred peknými.
Teória autoritatívnej etiky
Podľa tejto teórie súvisí obmedzovanie sexuality s autoritatívnou etikou. Autoritatívna etika vzniká takto: Na začiatku je nejaký veľký učiteľ, ktorý inšpiroval vznik nejakého náboženstva. U nás je to najmä Ježiš Kristus, inou takou známou postavou je Budha. Medzi ľuďmi, ktorí sa hlásia k tomuto učeniu, existuje osobitná skupina ľudí, ktorá sa tomuto učeniu venuje obzvlášť intenzívne, väčšinou priam profesionálne. To sú najrôznejší kňazi, kazatelia, proroci, učitelia, guruovia, mnísi a podobne. Zjednodušene ich nazvime kňazmi. (Slovo kňaz si väčšinou spájame s katolíckou tradíciou, no v skutočnosti je staršie. Používalo sa už v predkresťanských časoch a úzko súvisí so slovom knieža.)
Jednou z dôležitých úloh kňazov je starať sa o to, aby sa pôvodné učenie odovzdávalo v neporušenej forme z generácie na generáciu, aby mu ľudia rozumeli a aby sa podľa neho riadili. Okrem toho bolo treba toto učenie vykladať a aplikovať v meniacich sa podmienkach.
Z kňazov sa tak stali strážcovia morálky. Žiaľ, ich pozícia veľmi zvádzala k zneužívaniu. Kňazi bývali vplyvní a hmotne sa im vodilo veľmi dobre. Na dobré sa rýchlo zvyká. Mnohí neodolali pokušeniu ohriať si svoju polievočku a popri učení veľkého Majstra začali učiť, že si treba uctiť ich, kňazov, že ich treba poslúchať a nosiť im klobásy.
Samozrejme, nemôžete to hovoriť takto priamo. Použijete na to dve finty: Po prvé, začnete zdôrazňovať, že najväčším hriechom je neposlušnosť. Po druhé, zakážete niečo, čo sa zakázať nedá. Ľudia takýto zákaz dodržať nedokážu, takže ho podchvíľou prestupujú a potom sa cítia vinní. Takto sú neustále udržiavaní v duševnom rozpoložení previnilca a kajúcnika. Samozrejme, taký človek má sklon poslúchať a dá sa ľahko ovládať.
Tak vznikli morálne systémy, ktoré Erich Fromm nazval autoritatívnou etikou. Jej účelom je podporiť autoritu establishmentu.
Najlepšie sa na takýto zákaz nezakázateľného dá použiť sexualita. Tú zakázať nemožno. S istotou vieme, že sa presadila u všetkých našich predkov, po ktorých sme zdedili gény, v celej tej dlhej reťazi siahajúcej milióny rokov dozadu. Snažiť sa jej zabrániť je ako snažiť sa s krhličkou uhasiť sopku.
Teória regulátora dospievania
Pubertiaci prechádzajú etapou, kedy majú dosť nesúmernú postavu. Jednotlivé časti tela totiž nerastú rovnako rýchlo. Končatiny majú sklon vyrásť o čosi skôr, takže taký človek chvíľu vyzerá ako také neohrabané žriebä. Trup a ostatné telo dorastú až o čosi neskôr.
Podobný nesúlad panuje aj medzi pohlavným, psychickým a sociálnym dozrievaním. Žena je pohlavne zrelá prakticky od svojej prvej menštruácie, čo je okolo dvanástich rokov. Ako-tak psychicky zrelá je až okolo sedemnástich rokov. A sociálne zrelá sa možno začne cítiť až po tridsiatke. Konkrétne čísla môžu kolísať podľa okolností, ale nejaká časová disproporcia existuje prakticky vždy.
Aby sa deti nerodili do prostredia, ktoré na ne ešte nie je pripravené, používa príroda brzdiace mechanizmy. Napríklad v puberte sa chlapci s dievčatami navzájom nejako zvlášť nepriťahujú, skôr tu deti navzájom pociťujú istý odpor. Z toho istého dôvodu používajú brzdiace mechanizmy aj rodičia a celá obec. Na základných školách sa učili chlapci s dievčatami spoločne, no stredné školy bývali oddelene pre chlapcov a oddelene pre dievčatá. Internáty bývajú oddelené dodnes. Pripomeňme si, že v minulosti trvala základná škola päť rokov a nástup na strednú školu bol pomerne presne zladený s nástupom puberty, okolo 11 rokov.
Teória ochrany hniezda
Kedysi sa považovalo za veľmi dôležité, aby deti vyrastali v bezpečnom hniezde. Komunita takéto bezpečné hniezda silne podporovala. Jedným prejavom takejto podpory bolo odsudzovanie mimomanželského splodenia detí. Deti, čo sa narodili mimo manželstva, boli po celý život považované za menejcenné.
Spôsob, akým komunita odmietala nemanželské deti bol veľmi príkry a dnes by ho veľa ľudí považovalo za hlboko nemorálny. Aj ja si myslím, že bol nemorálny. Istú logiku však mal. Ľudia tým dávali najavo, ako veľmi dôležité je poskytnúť deťom bezpečné hniezdo. Videli to tak, že deti, ktoré v takomto hniezde nevyrástli, urobila menejcennými už príroda. Domov s oboma rodičmi je ako druhá maternica. A ak oň príde dieťa predčasne, je to ako keď sa dieťa narodí v siedmom mesiaci: vždy sú s tým nejaké problémy. Takému dieťaťu sa skráti obdobie detstva a predčasne dospeje. Jeho dušu pripravia o možnosť náležite dorásť. Je to podobné, ako keby ste desaťročnému decku zakázali ďalej rásť. Takému človeku bude po celý život čosi chýbať.
Nemanželské deti
V katolíckych matrikách sa dodnes eviduje, či je dieťa manželské alebo nie. Nazýva sa to legitimita dieťaťa. Dieťa je buď legitímne alebo nelegitímne. Nelegitímne dieťa bývalo ľudovo označované nepekným slovom parchant. Keď mal nelegitímne dieťa šľachtic, nazývalo sa diplomatickejšie slovom ľavoboček, ale význam bol ten istý.
Legitímne dieťa je dieťa, ktoré sa narodilo rodičom zosobášeným katolíckym sobášom. Táto definícia môže dnes vyzerať veľmi úzkoprso, no istú logiku má. Myslím, že zachováme ducha tejto klasifikácie, keď ju preformulujeme modernejšie:
Legitímne dieťa je dieťa, ktoré má možnosť vyrastať v bezpečnom hniezde domova s oboma rodičmi, ktorí sa obaja neodvolateľne zaviazali, že sa za žiadnych okolností nerozídu.
Ak sa rodičia zosobášili dodatočne, nepochválili ich za to meškanie, ale uznali legitimitu dieťaťa dodatočne. Ak bolo dieťa adoptované (čiže nezrušiteľne osvojené, ako to formuluje aj dnešný štátny zákon) rodičmi, ktorí boli zosobášení v kostole, takisto získalo dodatočnú legitimitu. Naozaj všetko hovorí pre to, že upozorňovanie na osobitný status nemanželských detí bolo motivované snahou upozorniť na to, že deťom vyrastajúcim mimo bezpečného hniezda s oboma rodičmi čosi veľmi dôležité chýba.
Čo s tým my teraz?
Tieto úvahy nemajú byť v žiadnom prípade dôvodom na nejaké moralizovanie alebo odsudzovanie. Nesúďte, aby ste neboli súdení. Život je zložitý a každý sa snaží si s ním poradiť ako najlepšie vie.
Účelom týchto úvah je pomôcť porozumieť jeden druhému a pomôcť porozumieť i svojim predkom. Ak máte pocit, že dnes je priveľa detí, pripravených o bezpečné hniezdo, nuž pravdepodobne máte pravdu. Nie je to však dôvod na to, aby ste odsudzovali ich rodičov. Je to dôvod, aby ste prispeli k tomu, aby im komunita chýbajúcich rodičov nahradila.
Napokon, aj v minulosti deti o svoje hniezdo prichádzali – rodičia zomierali. Chvalabohu, v obci, kde panovala dobrá morálka a zdravé vzťahy, sa vždy niekto našiel, kto im ich nahradil ako najlepšie vedel. Neplačme za rozpadnutými hniezdami. Tvorme bezpečný domov z celej našej spoločnosti. V skutočnosti treba oboje. A najmä treba ľudí, plných lásky ku všetkým.
