Anča s Marišou sedia pri káve keď tu Anča povie: „Počula som, že susedovie Fero má frajerku“. Mariša na to: „Tomu neverím, to sa mi nejako nevidí“. Kým je to len chýr, tak obe chápu, že jedna tomu veriť môže a druhá nemusí. Tento rozdiel v názoroch ich dobré vzťahy nenaštrbí.
Inak je to ale, keď sa pôjdu presvedčiť. Prikradnú sa k Ferovmu domu, nakuknú cez okno, a tu, ľaľa, skutočne vidia Fera v srdečnom rozhovore s akousi cudzou ženou. Obe predsa videli to isté, takže teraz by sa už mali zhodnúť, nie? Ale Mariša ďalej tvrdí, že tomu neverí. „Čo už tá Mariša nadobro rozum potratila?“ myslí si Anča. „Chce ma nahnevať, že zo mňa robí somára?“
Mohli by sme tu napísať celý článok o optických klamoch, ale to si môžete ľahko vygúgliť. Za bezpečnejší zmyslový vnem sa považuje hmat. Hovoríme o rukolapnom dôkaze, alebo povieme, že niečo povieme po lopate. Znamená to, že by to malo zanechať rovnako bezpečne rozpoznateľný vnem ako je hmatový pocit z držania dôverne známej veci, totiž lopaty. Nie o tom však chcem teraz hovoriť. Chcem hovoriť o situácii, kedy všetko hovorí pre to, že obe majú rovnaké zmyslové vnemy, a predsa ich vyhodnocujú inak. Mariša stále neverí. To sa fakt zbláznila?
Nemusela sa zblázniť. Je viacero dôvodov, prečo môže skutočne vidieť niečo úplne iné.
Nedokonalosť zmyslov
Niekto môže byť krátkozraký alebo nedoslýchavý a možno si to ani nemusí uvedomovať. Vtedy jeden skutočne môže vidieť alebo počuť niečo iné než ten druhý. Môže sa líšiť aj naša schopnosť rozoznávať farby:
Dievčatá pozorujú, ako v diaľke kráča mládenec.
„To je Mišo,“ povie Anča. „Poznám ho podľa svetra.“
„To nie je Mišo,“ povie Mariša. „Mišov sveter je viac do modra.“
Mariša dokáže lepšie rozoznávať farby. Vidí jemný rozdiel v odtieňoch tam, kde ho Anča nevidí.
Filtre
Zmysly zásobujú mozog toľkými informáciami, že by ich mozog v žiadnom prípade nedokázal spracovať. Presné číslo sa nedá ľahko zistiť, ale predstavme si, že mozog dokáže efektívne spracovať len stotinu z tých informácií, ktoré zachytili zmysly. Aby ste vôbec dokázali fungovať, prechádzajú tieto informácie cez filtre. Je to akoby špeciálna časť mozgu, ktorá veľmi rýchlo a veľmi povrchne sleduje prúd informácií a ďalej posiela len tie, ktoré považuje za dôležité. Dodnes poriadne nevieme, ako to funguje, ale tie filtre tam určite sú.
Tieto filtre sú softvérovo nastaviteľné. To znamená, že si na základe vlastných životných skúseností nastavujeme, čo je pre nás dôležité a čo nie. Ak ste členom prepadového komanda, tak bleskovo reagujete na každé šuchnutie a každý pohyb, ktorý by mohol signalizovať útočníka. Ak ste zaľúbený maturant na svojom prvom rande, tak si pravdepodobne nič nevšimnete, ani keby vás doháňal rozzúrený nosorožec.
Alebo si predstavte, že sedíte v krčme a všade prebieha tichá alebo aj menej tichá vrava. Vnímate to len ako taký šum v pozadí. Odrazu ktosi vysloví vaše meno. Okamžite spozorniete. Na svoje meno každý spozornie.
Alebo si predstavte mladú rodinu s malým dieťaťom, čo býva v dome pri železnici. Každú noc prejde okolo domu s ohlušujúcim rachotom dvanásť vlakov. Rodina si na to už zvykla, už ich to neruší v pokojnom spánku. Stačí však slabé zaplakanie dieťaťa a matka je okamžite hore.
Ťažko si zvykať na tú predstavu, ale skutočne je to tak. Z informácií, ktoré zachytia zmysly, si uvedomíte možno päť percent. A u každého je to iných päť percent. Stojíte vedľa seba, dívate sa na tú istú scénu, počujete to isté a predsa môžete vnímať niečo úplne iné.
Predsudky
Predsudok sa považuje za čosi, čomu sa treba vyhýbať. V skutočnosti je to užitočný mechanizmus, ktorý nám veľmi uľahčuje život. Negatívnym sa stáva len vtedy, keď ho používame na nesprávnom mieste.
Keď ste v nejakej novej situácii, s ktorou ešte nemáte skúsenosti, musíte sa sústrediť a usilovne premýšľať, aby ste obstáli. Keď tú situáciu zažijete viackrát, už ju riešite oveľa rýchlejšie a ľahšie. Vtedy nespracúvate vnemy, ale siahli ste po spomienke. To je pre váš mozog oveľa menej namáhavé. Takáto spomienka, to je predsudok. Spoliehate sa na to, že táto situácia bude prebiehať rovnako ako prebehla už veľakrát v minulosti, a tak nejdete podľa toho, čo vidíte, ale idete podľa spomienky – predsudku. Ak sa tá situácia naozaj bude vyvíjať tak ako v minulosti, tak ste si ušetrili kopu námahy s rozmýšľaním. Ak sa ale vyvinie inak, potom musíte vedieť dostatočne rýchlo svoj predsudok opustiť a začať opäť vnímať a rozmýšľať. Ak svoj predsudok včas neopustíte, vtedy spôsobí, že sa správate hlúpo a vtedy si zaslúži svoj hanlivý význam.
Najlepším príkladom je riadenie auta. Na začiatku musíte intenzívne myslieť a riadne sa unavíte. Po rokoch to už ide samé, oveľa rýchlejšie a oveľa ľahšie. Áno, musíte sledovať iné autá, ale stačí vám letmý pohľad a vy bezpečne odhadnete, či sa blíži po hlavnej ceste, vyhnete, alebo treba pribrzdiť. A keď brzdíte, nemusíte už nohou hľadať brzdový pedál, vaša noha naň bezpečne trafí akoby sama.
Niekedy sa tento mechanizmus nazýva autopilot. Asi tak 90% času bežíme všetci na autopilota. Zažívame známe situácie a tie nevyžadujú, aby sme nejako hlboko analyzovali vnemy. Máme v hlave akoby zoznam nahrávok zážitkov z minulosti. Autopilot je akoby prehrávač takýchto nahrávok. Tento mechanizmus má veľa výhod, najmä tú, že veci vám idú ľahko a rýchlo. Okrem toho sa dieťa preberaním predsudkov od rodičov veľmi rýchlo naučí vhodne správať v prostredí, v ktorom vyrastá – a to oveľa skôr než je schopné situáciu nejako intelektuálne analyzovať.
Samozrejme, každý máme tento zoznam nahrávok – predsudkov iný. Každý máme predsa iné životné zážitky. Keď bežíme na autopilota (opakujem, že je to asi tak 90% všetkého času), tak sa takmer vôbec nedívame na svet vonku, ale sa dívame na svoj predsudok. Opäť dôvod, prečo môže Mariša vidieť niečo iné než Anča.
Úsudky
Ešte komplikovanejšia je situácia, kedy dopĺňate zmyslové pozorovanie úsudkom. Stáva sa to veľmi často. Len málokedy sa stane, že sa podarí prichytiť Fera s frajerkou naozaj in flagranti. Väčšinou rozhodujú nepriame dôkazy: vôňa, správanie, previnilý pohľad a podobne. Záver si už odvodíte zo svojich skúseností. A tie máme každý iné.
Klame jeden politik alebo druhý? Je bezpečné zobrať tohto stopára, alebo nie? Bude mi toto dievča dobrou životnou partnerkou, alebo nie? Pri odpovedaní na tieto otázky sa budete riadiť svojimi životnými skúsenosťami. A tie má každý človek iné.
Anča s Marišou sa dívajú na Zuzu, čo sa vydala za bohatého Gejzu. Anča vidí v Zuze zlatokopku, zatiaľ čo Mariša v nej vidí slušné pracovité dievča, ktoré bude Gejzovi dobrou oporou. Príde multilevelový obchodník Pišta a núka im na predaj kastról. Anča vidí v Pištovi podvodníka, zatiaľ čo Mariša je rada, že jej prinesie pekný kastról rovno do domu. Naozaj sme veľmi rôzni.
Politika
S veľkou mierou naivity sa v tejto súvislosti stretáme v politike. Jožo nemá rád existujúcu vládu a preto pred voľbami usilovne prehovára svojich kamarátov, aby určite išli voliť. Naivne pri tom predpokladá, že jeho kamaráti budú voliť rovnako ako on, „veď predsa len sprostý môže nevidieť, aká je tá vláda nanič.“ Nuž, ako sme si práve vysvetlili, nie je to tak celkom. Naozaj vidíme veci veľmi odlišne.
Ten nešťastník si neuvedomuje, že niet najmenšieho dôvodu predpokladať, že medzi jeho kamarátmi sú preferencie rozložené inak než medzi voličmi všeobecne. Ak bude niekoho voliť každý štvrtý volič na Slovensku, nuž ho bude voliť aj každý štvrtý kamarát. Jediné, čo účasťou svojich kamarátov získa, bude, že výsledok volieb bude mať väčšiu morálnu váhu, pretože sa ich zúčastnilo viac voličov.
Kto rozsúdi, ktorý pohľad je správny? Nikto. Práve preto sme vymysleli demokraciu. Nemáme nástroj, ako bezpečne rozlíšiť správny pohľad od nesprávneho. Preto sme sa aj prestali pokúšať o rozlišovanie, ale sme ho nahradili zratúvaním hlasov. Má to ďaleko od ideálu, ale je to to najlepšie, čo dokážeme urobiť. Počet voličov je aspoň jednoznačný a pomerne ľahko verifikovateľný údaj.
