Kiná sú čoraz dokonalejšie. Už nám ponúkajú trojrozmerný zážitok. Ba môžete sa nechať zavrieť do takej rozheganej škatule, čo vás všelijako nakláňa a natriasa, takže napokon budete ochotní uveriť, že naozaj naháňate na bicykli Jamesa Bonda. Dá sa očakávať, že napokon bude filmová technika taká dokonalá, že vám nezostane nič, podľa čoho by ste vedeli povedať, či ste vo filme alebo v realite.
Ako však vieme, že sa nám to už nestalo? Možno sme už dávno zavretí v nejakej škatuli a to, čo považujeme za realitu, je len film premietaný dokonalou filmovou technikou. Možno je za stenami našej škatule iný, skutočný, svet a my o tom netušíme.
Zaujatí filmom
Aby sme sa neutápali v technických detailoch, predstavme si jednoducho, že sedíte doma v kresle v obývačke a dívate sa na televízor. Technika je tak dokonalá a film je natoľko pútavý, že na istý čas si prestanete uvedomovať, že to nie je realita. Keď sa hrdina bojí, bojíte sa aj vy, keď sa raduje, tak sa radujete aj vy. A sú to skutočné pocity. Keď hrdina bojuje, tak aj vy máte zrýchlený tep a zvýšenú hladinu adrenalínu v krvi.
A predsa vás nič z toho filmu nemôže ovplyvniť. Televízny program vo vás môže vyvolať nejaké myšlienky a pocity, ktoré spôsobia, že niečo urobíte, ale vždy na to potrebuje ako nástroj diváka, ktorý je súčasťou skutočného sveta. Film nedokáže ovplyvniť skutočný svet priamo. Ani ten najväčší silák vo filme nedokáže pohnúť ani práškom vo vašej izbe. Ani tie najstrašnejšie zábery cunami nedokážu vniesť do vášho domu ani kvapku vody. Ani tá najkrajšia torta upečená vo filme vás nedokáže nasýtiť.
Film môžete kedykoľvek vypnúť alebo si ho prestať všímať alebo si jednoducho uvedomíte, že je to len film. Film, to sú len farebné bodky na obrazovke. A aj tá najburácajúcejšia hudba, aj tá najmúdrejšia prednáška, aj tie najzamilovanejšie slová sú len chvením kúska papiera v takom tom škaredom čiernom zaprášenom onom, čo máte vmontované do televízora.
Pozorovateľ
Keď sme hovorili o tom, že skutočné „ja“ je pozorovateľom objektov tohto sveta, ale samo nie je objektom tohto sveta, znelo to možno príliš filozoficky a odtrhnuto od reality. Jeden filozof hovorí „bla bla“, iný hovorí „ble ble“, a ani čert nevie, kto z nich má pravdu. A, pravdu povediac, ani to nikoho až tak veľmi nezaujíma.
Keď si však povieme, že moje skutočné „ja“, moje pozorujúce vedomie, je tým divákom v obývačke, a to, čo považujeme za skutočný svet, je len filmom v televízore, znie to o dosť zrozumiteľnejšie. A presne toto tvrdí advaita.
Aké má takýto koncept dôsledky? Predovšetkým je tu dôležité poznanie, že nech sa deje vo filme čokoľvek, pozorovateľa to nedokáže ovplyvniť. Dokáže to ovplyvniť jeho myseľ a sekundárne aj jeho pocity (aj to je jeden z dôvodov, prečo sme vraveli, že s myslením sa to nemá preháňať), ale bez spolupráce jeho mysle je film v jeho svete dokonale bezmocný.
Žiaľ, film nedokáže priniesť divákovi ani skutočný pôžitok. Z jedla v reklame sa nenaje, filmové slnko ho neopáli, filmová hrdinka ho neobjíme. A to je dôvod, prečo sa šťastie nedá nájsť v hmotnom svete.
Film ako ilúzia
Keď sa príliš ponoríte do filmu, tak sa môže stať, že prebudenie do reality nemusí byť príjemné. Je to niečo podobné, ako keď vás budík vytrhne zo živého sna. Chvíľu môže trvať, kým si poupratujete myšlienky a dokážete rozlíšiť, čo bol sen a čo je realita. Malé deti s tým niekedy môžu mať celkom vážny problém. Štvorročnému chlapcovi sa prisnije, že ste sa správali nepekne, a vy máte vážny problém s tým, ako si u neho napraviť reputáciu.
Ak tvrdíme, že všetko, čo považujeme za skutočný svet, je len ilúziou, znie to dosť bláznivo. No v Indii je tento koncept dobre známy už od pradávna. Iluzórnu hmotnú realitu nazývajú mája.
Prečo toto vôbec riešiť? Aký má význam spriadať takéto teórie?
Význam to má pre tých, ktorých život sa stal nočnou morou. Bohužiaľ, takých ľudí je čoraz viac. Dokazujú to rastúce množstvá predávaných sedatív a antidepresív. Dozaista je najlepším liekom na nočnú moru prebudenie. A to je presne to, čo chce dosiahnuť advaita.
Ak chceme zostať pri našom príklade s filmom, potom sa lepšie hodí termín osvietenie. Keď sedíte v kine a zažnú sa svetlá, film vybledne a vy si uvedomíte, že ste sa po celý čas dívali na biele plátno. Po celý čas ste sedeli v pohodlnom kresle v klimatizovanej miestnosti a vôbec nič z toho, čo ste vo svojej ilúzii videli, vás nemôže nijako ohroziť. Teraz vstanete, pôjdete domov, cestou si kúpite zmrzlinu a z filmu, nech už bol akokoľvek pútavý, zostane len spomienka.
Svet mimo filmu
Myšlienka, že ja ako pozorujúci subjekt nie som súčasťou pozorovaného sveta, sa veľmi ťažko predstavuje. Väčšinou máme sklon predsa len v pozorovanom svete nájsť nejaký kútik, kam by sme onoho pozorovateľa umiestnili. Analógia s filmom nám tu môže pomôcť. Keď sa dívate na televízor, naozaj sa v tom filme nikde nevyskytujete, nie ste žiadna z tých svietiacich bodiek na obrazovke.
Nesmieme to však s tou analógiou preháňať. Nepredstavujte si ten svet mimo filmu, tú obývačku, príliš živo. Vaša predstava by sa príliš podobala na ten pozorovaný svet (nečudo, nič iné nepoznáte) a to by nebola pravda.
To je, mimochodom, chyba, ktorú robia mnohí veriaci ľudia: to, čo je mimo tohto sveta sa v ich predstavách príliš podobá na tento svet. Taká predstava je nepríťažlivá a nečudo, že ju neveriaci ľudia odmietajú. A dobre robia, lebo je nepravdivá.
O svete mimo filmu toho veľa nevieme. Vieme len to, že sme tam dokonale bezpeční pred svetom filmu. Niektorí si to predstavujú tak, že vo svete mimo filmu, ktorý je skutočným svetom, sme v štádiu embrya: akési záblesky uvedomenia sa už začínajú objavovať, ale zatiaľ sú to naozaj len záblesky. Najlepšia vec, čo vieme urobiť, je meditácia, o ktorej sme už hovorili, pri ktorej si uvedomujem, že si uvedomujem. Skúste si ju občas urobiť, je veľmi upokojujúca.
Zmeňte myslenie
Advaita nám ponúka liek na mnohé naše trápenia, predovšetkým na strach, depresiu a napätie. Vyžaduje to však radikálnu zmenu spôsobu, akým vnímame svet. Ak sme boli celé desaťročia navyknutí myslieť istým spôsobom, nemôžeme čakať, že sa to zmení za tri dni.
Zatiaľ čo téma prebudenia a osvietenia nie je v kresťanskej tradícii až tak zreteľne prítomná (je tam, ale na to treba ísť trochu hlbšie), téma zmeny myslenia je tam veľmi zreteľná, najmä v učení Jána Krstiteľa. Tradične sa hovorí, že vyzýval ľudí, aby činili pokánie. V najstaršej dochovanej gréckej verzii tohto textu je však použité slovo metanoia (μετάνοια), čo doslova znamená „za myslením“. Nehľadajte pravdu tam, kde myslíte, je ukrytá za myslením.
To, čo sa od vás chce, nie je, aby ste mysleli na niečo iné. Nie je to ani, aby ste mysleli inak. To, čo sa od vás chce, je, aby ste vôbec nemysleli. Myslenie je dobré na to, aby ste nezabudli kúpiť karfiol, ale na získanie správneho pohľadu na realitu sa nehodí. Vhodnou metódou je tiché pasívne pozorovanie. Možno to znie čudne, ale napokon, všetko, čo o svete vieme, prichádza cez pozorovanie. V istom zmysle svet je pozorovaním.
