Jozef robil, čo mohol. Postaral sa, aby sa jeho dcéra dostala do toho najlepšieho domova. Žiaľ, v inom meste. Krátka návšteva raz za dva týždne, to bolo maximum, čo si mohol dovoliť.
Jozef si uvedomoval, že pobyt v domove, aj v tom najlepšom, je pre jeho dcéru strašný. Hnaný naliehavým pocitom zodpovednosti si našiel vážnu známosť. Do roka sa oženil. Barborka dostala ku svojim prvým narodeninám krásny darček: vzali ju domov. Natrvalo.
Macocha Katarína bola zlatá duša. Nebola už najmladšia, ani krásavica nebola, ale bola poriadkumilovná, usilovná, prívetivá a mala veľmi dobré srdce. Všetky deti si ju od prvej chvíle zamilovali. Ideálna mama.
Zdalo sa, že sa všetko skončilo happyendom. Jozef dúfal, že na prvý Barborkin rok sa rýchlo zabudne.
*****
Až po rokoch sa začalo vykľúvať šidlo z vreca. Ukázalo sa, že rok v domove nechal na Barborke nezmazateľné stopy.
V najlepšom domove sú deti rozdelené do skupiniek po šiestich. Každá skupinka býva v osobitnej bunke, akomsi miniatúrnom bytíku a každá skupinka má vlastnú vychovávateľku v nepretržitej prevádzke. Všetky vychovávateľky prešli rozsiahlym psychologickým školením. Boli dôrazne poučené, že dieťa potrebuje lásku. Boli to dobré vychovávateľky. Dali si tú prácu a každé dieťa mnohokrát za deň poláskali. A bolo to úprimné. Boli trpezlivé a nekričali. Riaditeľka, veľmi schopná osoba, neobyčajne dôsledne dbala o to, aby bolo všetko dokonalé. Domovu sa naozaj nedalo nič vytknúť.
Mohli by sme si pomyslieť, že šesť detí na jednu vychovávateľku naozaj nie je veľa. Veď taký pomer existuje aj v niektorých rodinách.
Je to ale pár významných rozdielov. Po prvé, žiadna mama nemá naraz šesť dojčiat. Ak by bol na to homo sapiens stavaný, mali by ženy tri páry prsníkov. Je známe, že dieťaťu je najlepšie v šatke na maminom chrbte, alebo, ešte lepšie, na maminej hrudi. K tomuto ideálu sa nemohli v domove priblížiť ani len teoreticky.
Po druhé, keď povieme, že skupinka šiestich detí má vyhradenú jednu vychovávateľku, znamená to, že má vyhradené jedno miesto vychovávateľky, nie jednu konkrétnu osobu.
Keď chcete zaplniť jedno pracovné miesto v nepretržitej prevádzke, potrebujete na to zamestnať až päť (!) ľudí na plný úväzok. Plný úväzok, to je 40 pracovných hodín do týždňa. Rok má 52 týždňov, z toho treba odrátať 4 týždne dovolenky. Aby sme si to zjednodušili, povedzme, že do roka je 5 sviatkov. To je piaty pracovný týždeň. Zostáva 47 týždňov. 47 x 40 = 1880 hodín do roka pokrytých jedným zamestnancom na plný úväzok. Rok má celkom 365 x 24 = 8760 hodín. Koľko zamestnancov potrebujeme, aby sme ich pokryli? 8760:1880 = 4,7. Štyria nestačia. Keď si prirátame všelijaké choroby, školenia, sanitárne dni a podobné veci, budeme radi, keď to stihnú tí piati.
Okrem toho v noci bolo vychovávateliek menej. Na nočných sa vystriedali prakticky všetky vychovávateľky z domova. Počas toho roka jedna vychovávateľka dala výpoveď a druhú, najlepšiu z nich, povýšili na ministerstvo. Minister sa možno tešil, ale Barborka plakala.
Vcelku by sa dalo povedať, že Barborkinou mamou nebola fyzická, ale právnická osoba. Keby sme zobrali všetky ženy, ktoré počas toho roka niekedy vystupovali v role Barborkinej mamy, v pohode by zaplnili menší autobus.
*****
Keď plače dieťa, ktoré má mamu, mama príde a upokojí ho. Keď plakala Barborka, vychovávateľa raz prišla a dvadsaťkrát neprišla. Barborka potom plakala hlasnejšie a naliehavejšie. A pre istotu začala plakať už pri prvom najmenšom náznaku nejakého dôvodu na plač, lebo bola vydesená z predstavy, že na jej plač nik nepríde. Samozrejme, to isté robili aj ostatné deti. Ich plač bol chytľavý – presnejšie, panika v ich hlase bola chytľavá. A tak mala vychovávateľka na krku šesť dojčiat, ktoré plakali omnoho častejšie než iné deti. Naozaj jej nemožno vyčítať, že nestihla pre všetkým šiestim poskytnúť toľko pozornosti, koľko by im bola poskytla ich vlastná mama.
Okrem toho, takéto prostredie je pre ľudí zničujúce. Mnohé vychovávateľky svojím spôsobom zhrubli. Museli, inak by sa zbláznili. Ani zďaleka zo seba nedokázali vydolovať toľko účasti a súcitu ako vlastná mama, ktorá bola na svoju úlohu matky pripravovaná deviatimi mesiacmi rozsiahlych hormonálnych zmien. Okrem toho, zdravé dieťa plače omnoho menej a po niekoľkých mesiacoch ten najhorší nápor pominie. Naproti tomu vychovávateľky žili v enormnom nápore niekedy aj celé desaťročia.
Po niekoľkých týždňoch to Barborka vzdala. Zmierila sa s tým, že sa od svojich blížnych pomoci nedočká.
Nebol to normálny stav. Barborka žila po celý rok v strese. Trvale zvýšená hladina stresových hormónov urobila svoje. Barborka si do života odniesla deformovaný mozog. Znie to neuveriteľne, ale takýto spôsob života naozaj vedie k anatomickým zmenám na mozgu, ktoré lekári dokážu rozpoznať.
*****
Pre Barborku nebola láska samozrejmosťou. Pre ňu bola samozrejmosť bezmocnosť a samota. Láska bola darom, ktorý mohol byť a nemusel. Po celý život sa bála, že o ňu príde.
Prejavovalo sa to najmä v stresových situáciách. Každá zmena v sebe skrývala desivú možnosť návratu späť. Veľmi sa bála zmien.
Veľmi zle znášala, keď ju niekto hrešil. Znamenalo to, že nový život s láskou nefunguje a možno skončí. Vôbec nedokázala prijať situáciu, kedy sa od nej očakávalo, že si musí lásku nejakým spôsobom zaslúžiť. Zaslúžiť si lásku, o to sa snažila celý rok. Bože, ako preukrutne sa snažila! A je si celkom istá, že také čosi sa jednoducho nedá.
V takých situáciách prepadala panike. V strachu z bolesti z toho, že o novonadobudnutú lásku príde, sa zatvrdila. Všetkých znenávidela a začala sa prelaďovať na návrat do režimu bez lásky. Vtedy bola schopná vulgárne vynadať otcovi a fyzicky zaútočiť na učiteľku. Objatie a pár vľúdnych slov by napravilo situáciu priam zázračne. Bohužiaľ, objatie a vľúdne slová nepatria do repertoáru reakcií dospelých na podobné správanie.
Bola bystrá, ale známky nemala dobré. Skúšanie a písomky, to bol ďalší stres. Ak si nevedela spomenúť hneď, nedokázala to kompenzovať zvýšeným úsilím. Vedela, že zvýšené úsilie nefunguje. Len tí najinteligentnejší učitelia vedeli, že tieto deti potrebujú iný spôsob skúšania: potrebujú oveľa viac času, osobnú podporu a veľa povzbudzovania.
Tu nejde o to, že by tie deti potrebovali zo súcitu nejakú protekciu. Tu ide o korektné použitie metódy testovania, aby sme dostali správne výsledky. Ak vylúčime podvod, tak sa pri testoch znalostí a inteligencie nedajú omylom namerať príliš dobré výsledky, len príliš zlé. Pes je zakopaný v tom, že znalosť vieme odmerať až potom, keď ju človek nejako vyjadrí. Stačí, aby dieťa došlo k názoru, že mu náš dobrý názor na jeho vedomosti nestojí za to, aby sa namáhalo, a nepovie nám nič. Možno to svedčí o zlej výchove, no nie nutne o slabých znalostiach. Ak dôjde k takémuto druhu chyby, znamená to, že skúšajúci zle odviedol svoju prácu, pretože nezohľadnil všetky okolnosti a preto metóda testovania, ktorú použil, dala nekorektné výsledky.
*****
Bezmedzná láska rodičov, ich systematická a inteligentná výchova, Barborke veľmi pomohli. Vyrástla z nej krásna, bystrá a schopná žena. Prežila pekný život a užila si veľa lásky a radosti. Ale nikdy sa nenaučila zvládať stres. A kto sa dobre prizrel, ten videl, že hlboký smútok v jej očiach sa nevytratil ani na chvíľu.
