Janu to zarazilo. Poznala Vieru ako jemnú a distingvovanú ženu. „Hovorí sa, o mŕtvych len dobre,“ povedala nesmelo. A to nemala robiť. Tá poznámka otvorila stavidlá Vierinej výrečnosti. Dopodrobna opísala Jane, aký bol jej otec. Ako prežila prvé roky detstva v krásnej a harmonickej rodine, s milým, pozorným, pracovitým a úspešným otcom, v relatívnom blahobyte a dobrom sociálnom postavení. Trvalo to však krátko. Keď mala Viera desať rokov, oznámil starý Mikelka rodine, že si našiel inú ženu. Odišiel od rodiny a zobral so sebou aj všetok nábytok.
Od tej doby sa celkom zmenil. Namiesto milujúceho otca mali akúsi mátohu, s ktorou sa bolo treba na súde handrkovať o každý šesták výživného. Žili v opovrhnutí a krajnej chudobe. Dokonca vyvinul nemalé úsilie, aby dostal všetky svoje deti do detského domova, napriek tomu, že mama sa o ne príkladne starala. Zastavil sa až vo chvíli, keď sa dozvedel sumu, ktorú by musel domovu platiť a ktorú by si detský domov vymáhal určite účinnejšie, než jeho manželka.
Viera ho napriek tomu mala rada. Po celý život sa pokúšala udržiavať kontakt, ale vždy keď zatelefonovala, zdvihla to osoba, ktorú potrebovala počuť najmenej zo všetkých – otcova nová žena. A tá jej otca jednoducho k telefónu nezavolala. Aj so smrdiacim žobrákom na stanici by sa Viera dokázala porozprávať srdečnejšie než s ňou – žobrák jej neukradol otca. Situácia sa trochu zlepšila, keď si starý Mikelka kúpil mobil. To už ale bola Viera na prahu penzie.
S novou ženou Mikelka už nemal deti. Ona mala nejaké deti z prvého manželstva, ale tie už boli pomerne veľké, takže si ich ani neadoptoval. Ale živil ich ochotne – mal z čoho, keď na vlastných deťoch ušetril. Jeho žena napokon zomrela. Ako to už u starých ľudí býva, neprežil ju dlho. Keď prestal dvíhať telefón, začala ho Viera hľadať po všetkých nemocniciach. Keď ho našla, bol už na tom tak zle, že ju nespoznal. Našťastie v tej nemocnici pracovala jej spolužiačka. Tá jej teraz zavolala, že jej otec zomrel. Oficiálne nemocnica o Viere nevedela, všetko vybavovali deti jeho druhej ženy, ľudia, ktorí mu vlastne vôbec neboli príbuzní.
Viera rozprávala skoro hodinu. „A teraz určite vybavia aj pohreb. Ale ja tam pôjdem a prekazím to. Ja mám predsa právo otca pochovať.“
Jana bola obyčajná predavačka v potravinách, nebola žiaden Einstein, ale mala dobré srdce a veľkú kopu zdravého sedliackeho rozumu. „Dobre si rozmysli, či chceš mať pravdu, alebo pokoj,“ povedala. „Keď sa do toho pustíš, budeš tak rozrušená, že ťa porazí.“
„Ale nemôžem to nechať len tak. Budú ho ospevovať, aký bol dobrý človek. K nim sa choval dobre. Niekedy niekto predsa musí povedať pravdu.“
„Bolo to naozaj také strašné? Ešte to tak vnímaš aj po polstoročí?“
„Bolo to oveľa strašnejšie. Úplne nám všetkým pokazil schopnosť veriť láske. Dodnes neveríme nikomu.“
„Vieš čo, napíš si pohrebnú reč. Ja idem uložiť deti a pred polnocou sa prídem na to pozrieť, chceš?“
Jana bola v tú noc u Viery až do rána. Pohrebnú reč šesťkrát prepracovali. Bolo to, akoby sa Viere otvorilo ložisko plné hnisu. V nových a nových vlnách prichádzali spomienky na strašné otcove krivdy. Ale pri tom všetkom bolo vidieť, že Viera má svojho otca ešte stále veľmi rada. Jana sa prejavila ako výborný diplomat. Pod jej šikovným vedením sa Viera napokon dopracovala k tomu, že v poslednej verzii sa otcovi dokonca ospravedlnila za všetko zlé, čo mu azda spôsobila. Stále to bol ale veľmi neobvyklý nekrológ, aký sa nad rakvou čítať nezvykne. Bolo z neho až príliš zjavné, že starý Mikelka bol strašný darebák. Kým však prvá verzia vyzerala ako výplod hysterického záchvatu neurotickej ženskej, posledná verzia mala úroveň a noblesu. O to však boli obvinenia, ktoré tam boli uvedené, strašnejšie.
*****
Evanjelická farárka Rebeka Royová bola so svojím životom spokojná. Bola mladá, ambiciózna, šikovná a schopná. Každé ráno ďakovala v modlitbe Bohu za to, že sa pred pár rokmi dala na správnu cestu. Snažila sa robiť svoju prácu dobre. Aj teraz, keď mala viesť pohreb Ladislava Mikelku, pristúpila k svojej úlohe zodpovedne. Trochu ho poznala, občas sa objavil v kostole. Teraz si nechala od pozostalých pripraviť životopisné údaje a pripravila si krásnu kázeň. Tá kázeň bola vzorom pozitívneho myslenia. Rebeka vedela, že to tak musí byť. Ktorým odpustíte hriechy, tým sa odpustia. O mŕtvych len dobre.
O tom, že zosnulý mal štyri vlastné deti, nemala ani tušenia.
*****
Keď Viera počúvala na pohrebe farárkinu kázeň, zmocnil sa jej podivný pocit neskutočnosti. Uvedomila si, že všetci títo ľudia žijú v úplne inom svete. Ani jedného z nich nezaujíma, ako to naozaj bolo. A s otcom si to aj tak práve vybavuje Večný sudca.
Nie, nepovie nič. Aj keby im to hovoril anjel z neba, aj tak by sa držali svojho, Ale po obrade dá napísanú reč farárke, aby videla, ako bola vedľa. Potom si uvedomila, že farárke je to pravdepodobne srdečne jedno. Pre ňu je to len polhodinka z nabitého pracovného dňa. Jedna z dlhého radu mŕtvol. A napokon, farári sú tu na to, aby poučovali veriacich, a nie naopak. Napokon jej nedala nič.
„Chcem sa ti poďakovať, Janka“, povedal Viera svojej susedke asi o týždeň. „Nakoniec som ten nekrológ asi nepísala zbytočne. Tá noc, čo sme nad ním strávili, ma vyliečila. Akoby som sa tej ťarchy, čo ma gniavila celý život, teraz už definitívne zbavila. Už je to všetko preč. Nech odpočíva v pokoji.“
Jana sa usmiala. „Idem domov po nejaké keksy. Urob kávu, dobre?“
*****
Náhodou sa stalo, že Rebeka Royová stála v rade pred Janinou pokladňou. O jej spojení s týmto príbehom, samozrejme, netušila. Nejaká temná asociácia kdesi hlboko v podvedomí ale spôsobila, že opäť začala rozmýšľať o pohrebe starého Mikelku. Tá kázeň sa jej veľmi vydarila. Uvedomila si, že sa veľmi zlepšila v štylistike. Aj pozostalí sa jej pekne poďakovali a dokonca ju pozvali na kar. Bolo tam veľmi príjemne. Príkladná rodina príkladného zosnulého. Škoda ho. Bola na seba hrdá, že svoju kázeň formulovala tak pozitívne. Zaslúžil si to.
Napadlo ju, aké pekné povolanie má. Rozdáva pozitívne naladenie. A to vďaka tomu, že verí. Je tu ale ešte veľa práce, kým uveria všetci. Napríklad táto pokladníčka. Navidomoči plytká osoba. Mala by porozmýšľať, ako ju a jej podobných pritiahnuť do zboru.
Rebeka Royová bola úprimne vďačná Bohu, že patrí medzi vyvolených.
