Chandra Mohan Jain Rajneesh (1931 – 1990), píšuci pod menom Osho, bol indický profesor filozofie. Jeho prednášky boli tak populárne, že čoskoro zanechal miesto na škole a začal prednášať vo svojej vlastnej réžii. Bol naozaj neobyčajne originálny. Knihy, ktoré vychádzajú pod jeho menom, sú takmer výlučne záznamy jeho prednášok, ktoré urobil niektorý jeho poslucháč.
Ak máme porozumieť jeho knihám, treba si uvedomiť toto:
Osho hlásal radikálnu slobodu jednotlivca. Jednou z podmienok slobody je, že ľudia nemajú byť klamaní. Nemilosrdne odhaľoval lži v politických prejavoch, kázňach i reklame. Tým si veľmi znepriatelil mocných tohto sveta. Tí potom zabojovali svojou osvedčenou zbraňou, totiž lžou, a dali si veľmi záležať na tom, aby pokazili jeho dobré meno. Výsledkom je situácia, že dnes je prakticky nemožné dozvedieť sa pravdu. Dezinformačné kampane sa miešajú s nadšenými komentármi jeho prívržencov i s názormi tých, čo si od neho prečítali jednu knižku a nepochopili ju. Vzniká tak chaos, v ktorom musíte brať všetky argumenty veľmi skepticky. Nevylučujem, že existujú aj oprávnené argumenty proti nemu, ale tie rovnako zaniknú v tomto chaose ako argumenty za neho.
Keď si prelistujete ktorúkoľvek jeho knihu, vidíte, že sa číta ľahko. Vety sú krátke a jednoduché a veľa hovorí o veciach, ktoré každý pozná. Problém vznikne, keď si uvedomíte, že akosi neviete, o čom vlastne celá tá kniha je a prečo vlastne vyšla. Ďalší problém je v tom, že skôr či neskôr narazíte na miesto, kde nemôžete súhlasiť s jeho argumentáciou. A keď ho napokon prichytíte, že sám sebe protirečí, tak si možno poviete, že jeho knihy už nikdy nevezmete do rúk. Urobili to tak mnohí a urobili chybu.
Najväčší problém, na ktorý narážal pri presadzovaní radikálnej slobody jednotlivca, bolo, ako zabezpečiť slobodu jeho poslucháčov od neho samého. Nechcel, aby si ľudia z neho urobili idol, a tak sa usiloval, aby bol ako idol nepoužiteľný. Napríklad bez zábran používal nespisovné slová a rozprával sprosté vtipy. Jeho reč však nebola rečou nevzdelanca, bol univerzitným profesorom a jazyk používal majstrovsky. Robil to schválne. Inokedy sa úplne nezmyselne rozčúlil, alebo vyhlásil nejaký nezmysel. Ak sa politici snažia o vytváranie imidžu priateľského a sympatického človeka, tak on sa usiloval o pravý opak.
Tvrdil, že akákoľvek inštitúcia berie človeku slobodu. Preto ustavične bez najmenších zábran napádal všetko, čo by ľudia mohli považovať za sväté: cirkev, vlastenectvo, i rodinu. V skutočnosti mu prekážala skostnatená a falošná forma týchto inštitúcií. Bola však toho názoru, že tieto inštitúcie skostnatejú neobyčajne rýchlo: z cirkvi sa vyparí duch najneskôr pri smrti zakladateľa, zo vzťahu muža a ženy krátko po svadbe. V podstate považoval samotnú svadbu za prvý klinec do rakvy lásky. Išiel tak ďaleko, že varoval pred svojimi vlastnými nasledovníkmi! Aj keď žiak hovorí presne to isté, čo jeho majster, je medzi nimi priepastný rozdiel: majster je originálny invenčný mysliteľ, zatiaľ čo aj ten najlepší žiak je len papagáj. Ak by nebol papagáj, tak by sa nemusel nazývať majstrovým žiakom, ale mohol by jednoducho hovoriť vo svojom vlastnom mene.
Bol presvedčený, že slová sú absolútne nedostačujúcim prostriedkom na vyjadrenie vecí, ktoré sú naozaj dôležité. V skutočnosti považoval filozofov za dokonalých pomätencov a profesorom filozofie sa vraj stal preto, aby dodal tomuto svojmu názoru váhu. Keď ešte prednášal na univerzite, mal hodiny rozdelené na dve časti. V prvej polovici odprednášal (veľmi kvalitne) to, čo študenti potrebovali vedieť na skúšku. V druhej polovici im potom dopodrobna vysvetlil, prečo sú všetky tie veci, o ktorých hovoril v prvej polovici, totálne hlúposti. Preto nechcel, aby sa jeho učenie prenášalo citátmi. Staral sa o to, aby bol necitovateľný. Schválne bol veľmi nedôsledný. Ak by vás náhodou napadlo podporiť svoj názor citovaním Osha, nuž vedzte, že to nie je dobrý nápad. Ku každému citátu z neho sa dá nájsť iný citát, v ktorom tvrdí pravý opak. Uvádzal známe príbehy z histórie ale s obľubou v nich menil mená účinkujúcich. Bez váhania by bol schopný začať hovoriť historku o tom, ako Homér stretol Ježiša Krista a varoval ho pred Stalinom. Dosiahol tak tým to, že kto by chcel jeho slová bez rozmýšľania opakovať, ten by zo seba urobil dokonalého hlupáka.
Veril, že odpovede na ozaj dôležité otázky nájdeme vo svojom vnútri. Stačí ticho sedieť a po čase začneme chápať a začnú nám napadať správne riešenia. Problém je, že západný človek má hlavu ako králikáreň, že v nej neustále pobiehajú nejaké myšlienky – zväčša dokonale jalové. Preto bolo jeho prvoradým cieľom naučiť poslucháčov, aby stíšili svoje myslenie. O svojich prejavoch hovoril, že to nie sú prednášky, ale nástroj na utíšenie. Nekladie si za cieľ, aby jeho poslucháči odišli informovanejší, ale aby sa z nich stali iní ľudia. Hovoril pomaly, s dlhými odmlkami. Stávalo sa, že uprostred vety začal hovoriť o niečo inom. Dával si záležať na tom, aby sám sebe čo najčastejšie protirečil. Jeho reč naozaj nebola určená na intelektuálne pochopenie. V podstate považoval svoju reč za akýsi cumeľ pre myseľ, aby sa zabavila a konečne už chvíľu čušala.
Nechcel, aby si jeho poslucháči odniesli z jeho reči ucelenú intelektuálnu predstavu, o čom to bolo. Tvrdil, že si pamätáme len to, čo sme nepochopili, ako keď si krava odloží do bachora potravu na neskoršie prežutie. To, čo sme pochopili, to nás zmenilo a tým to splnilo svoj účel a my si to už nemusíme pamätať. Viac sa vyjadroval svojou prítomnosťou, než svojími slovami.
Je namieste otázka, či sa čitateľovi vôbec oplatí prekonávať všetky tieto prekážky. Nuž, je pravda, že jeho knihy naozaj nie sú pre všetkých. Ale tí, čo ho radi čítajú, ho vnímajú ako človeka neobyčajného intelektu i srdca, posla veľkej lásky a veľkej slobody.
