Problém, ako si poradiť so životom, riešili ľudia už od nepamäti. Našli veľa riešení. Niektoré sú lepšie, iné horšie, a niektoré sú úplne skvelé. Na niektoré sa zabudlo, ale zostalo ich ešte dosť. Otvorte Internet, vojdite do kníhkupectva, tam to je. Akurát je toho toľko, že sa v tom normálny človek len ťažko zorientuje. A je to premiešané s hlušinou – s receptami, ktoré nefungujú, alebo sú priamo škodlivé.
Opíšem tu jeden zo spôsobov, ktorý dnes priťahuje čoraz väčší záujem. Je dostatočne hlboko zakorenený v starých tradíciách po celom svete, a pritom je rýchly, účinný a praktický. Pravda, treba pochopiť základnú myšlienku, čo pre dnešného Európana nemusí byť celkom ľahké. Nie je to však nič, čo by vyžadovalo vzdelanie – skôr naopak, niekedy sa zdá, akoby tu bolo bežné európske vzdelanie skôr na prekážku.
Pramene
Advaita je prastaré indické učenie o neduálnosti. To slovo znamená „nie dva“. Je to učenie o tom, že všetko na svete pochádza z tej istej podstaty, že tu niet principiálnych protirečení. Indovia majú toto učenie najlepšie rozpracované a najlepšie ho vedia vysvetliť, nemajú naň však monopol.
Neduálny pohľad možno nájsť napríklad aj v Biblii. Podľa nej Boh stvoril svet za šesť dní a na konci každého dňa skonštatoval, že to, čo stvoril, je dobré. Duálnosť do toho zavliekli až Adam s Evou, keď zjedli jablko zo stromu poznania (= rozlišovania) dobra a zla. A práve duálnosť je dôvodom, prečo nie sme v raji.
V prvej polovici 20. storočia spopularizoval staré učenie o advaite Ramana Maharší [Maharshi]. (V hranatých zátvorkách budem uvádzať anglický tvar pre tých, čo chcú gúgliť anglické texty). Je považovaný za najväčšieho moderného indického svätca a učiteľa. Nebol to žiaden učenec, hovoril jednoduchým jazykom – žiaľ, indickým. Samozrejme, bol často prekladaný, ale mnohé termíny z indickej duchovnej tradície nemajú v západných jazykoch ekvivalenty. Jeho vlastné texty sú bežnému Európanovi nezrozumiteľné. Lepšie je čítať jeho texty so západnými komentármi.
Pre ľudí zo západu otvoril dvere k advaite Ramanov žiak Harilal Púndža [Poonja], prezývaný aj Papadží [Papaji]. Objavili ho americkí hippies v šesťdesiatych rokoch, ktoré boli poznamenané veľkým nárastom záujmu západu o východné kultúry. Dobre ovládal angličtinu a dokázal hovoriť o advaite tak, že to bolo pre ľudí zo západu zrozumiteľné. O niečo menej populárny, ale predsa len vplyvný, bol Nisargadatta Maharádž.
Ďalší veľký pokrok v približovaní advaity západu priniesli Púndžovi žiaci, najmä Múdží [Mooji] a Gangadží [Gangaji]. To sú už ľudia zo západu, ktorí dokážu hovoriť tak, že si exotický pôvod tohto učenia nemusíte ani všimnúť.
Sú ale aj ľudia zo západu, ktorí síce našli inšpiráciu na východe, no to, čo prednášajú, je predovšetkým ich osobná skúsenosť a ich intelektuálne spracovanie tejto témy. Sú to napríklad Francis Lucille, Rupert Spira, či Leonard Jacobson.
A nakoniec je tu slávny Eckhart Tolle. Svoje učenie o význame prítomnej chvíle vypracoval na základe svojich vlastných zážitkov. Dokonale však ladí s učením advaity.
Takto vznikol smer, ktorý som nazval západná advaita. Sú to myšlienky advaity integrované so západným myslením, prevzaté, objavené, spracované a vyjadrené ľuďmi so západu.
(Ešte pár poznámok k menám. Časť indických mien sú vlastne tituly. maha = veľký, rší = učenec, rádž = radca, dží sa uvádza za menom a má podobný význam ako „Mr.“ v angličtine. Napríklad Múdží je občianskym menom Antony Moo. Papadží je čosi ako „pantáta“. Meno Tolle vyslovujú Američania „toli“, ale on je Nemec a správna výslovnosť je „tole“).
Advaita v kresťanstve
Myšlienky advaity sa v kresťanstve odrážajú napríklad v učení kvietizmu, ale najmä v diele svätého Jána z Kríža.
Veľa pre priblíženie tradičných indických náuk pre ľudí zo západu urobil jezuita indického pôvodu Antony de Mello. Nevenuje sa advaite systematicky, no v jeho diele možno nájsť veľa myšlienok, ktoré s ňou veľmi dobre ladia. Ak by niektorých katolíkov azda znepokojoval exotický pôvod učenia advaity, možno ich upokojí fakt, že jezuiti dodnes prevádzkujú inštitút, ktorý sa zaoberá prekladaním a publikovaním de Mellových diel. Ak by boli jeho diela nezlučiteľné s katolíckou náukou, dozaista by si to nedovolili.
Dosť teórie
Tento formálne ladený úvod bol netypický. Uviedol som ho preto, aby som doložil seriózne základy tohto učenia. Ďalší text bude oveľa praktickejší.
Kto chce, môže použiť uvedené mená ako inšpiráciu pri gúglení. Komu neprekáža angličtina, ten veľmi rýchlo nájde veľké množstvo textov, kníh aj prednášok. Väčšina z uvedených autorov písala knihy, z ktorých mnohé sú preložené do slovenčiny a ešte viaceré do češtiny – môžete ich nájsť v kníhkupectve. Na YouTube nájdete aj mnoho prednášok a seminárov s českými alebo slovenskými titulkami.
Alebo si počkajte na môj druhý diel z tejto série.
