Mentalita adoptovaného dieťaťa sa značne líši od mentality vlastného dieťaťa, najmä ak bolo adoptované vo veku, kedy si to už uvedomovalo. Pre adoptované dieťa je možnosť bývať v rodine obrovským šťastím. Nie je však samozrejmosťou. Jedného dňa to začalo – a takisto to môže jedného dňa skončiť. Dieťa sa snaží byť dobré a poslušné, nechce si to pokaziť. Panicky sa bojí neúspechu, pretože by mohlo byť za trest odohnané. Zdržiava sa v blízkosti rodičov, pretože cíti potrebu kontrolovať, či je ešte stále všetko v poriadku. Na prvý pohľad ideálna situácia pre výchovu. Ale len na prvý. V skutočnosti to nie je prirodzené. Jedného dňa sa prirodzenosť dieťaťa vzbúri a nastanú problémy.
Adoptované dieťa sa bojí zmien. Každá zmena môže znamenať odchod od rodiny. Je opatrné, bojí sa experimentovať. Snaží sa nebyť rodičom na ťarchu a podľa možnosti neunúvať rodičov so svojimi problémami. Je vďačné. Má sklon rodičom ďakovať za to, že s nimi smie byť.
Naproti tomu vlastné dieťa považuje rodičovskú lásku za samozrejmosť, ako vzduch, ktorý dýcha. Prirodzená hravosť a zvedavosť ho vedie k tomu, že vyvádza, skúša a podniká dobrodružné výpravy. Nové veci víta, pretože je zvedavé. Nebojí sa. Vie, že keď bude zle, príde mama a vyrieši to. Na čo by inak boli mamy na svete?
Vlastné dieťa intuitívne cíti, že najlepšie sa poďakuje rodičom, keď bude v živote šťastné a spokojné. Bez váhania berie od rodičov všetko dobré, bez toho, aby sa nejako zvlášť unúvalo s vďačnosťou. Jedného dňa splatí všetko to, čo dostalo od rodičov, svojim deťom – rovnako ako dnes jeho rodičia splácajú jemu to, čo kedysi dostali od svojich rodičov.
Toto platí štatisticky. Hovorím tu o prevládajúcich sklonoch oboch skupín detí. Samozrejme, môžu existovať konkrétne prípady, kedy je to inak. Veľa urobí výchova. Zlá výchova môže aj u vlastného dieťaťa vytvoriť mentalitu adoptovaného a naopak, u adoptovaného dieťaťať veľa zachráni dobrá výchova, najmä ak bolo adoptované ako malé.
*****
Mentalita vlastného a nevlastného dieťaťa sa zaujímavým spôsobom prejavuje v dospelosti v súvislosti so schopnosťou prijímať nové informácie. Najlepšie je to vidieť tam, kde je práca s novými informáciami najprepracovanejšia, totiž vo vede.
Existujú vedci s mentalitou vlastného dieťaťa a existujú vedci s mentalitou nevlastného dieťaťa. Budem ich nazývať vlastní a nevlastní vedci.
Nevlastný vedec má mentalitu adoptovaného dieťaťa. Ide študovať, aby spoznal ako funguje svet, aby si s ním dokázal lepšie poradiť. Bojí sa nečakaných zmien a chce byť pripravený na všetky alternatívy. S diplomom získa pocit, že už vie, ako to je. Nové poznatky prijíma skepticky a opatrne. Ak sa náhodou vynorí nový poznatok, ktorý vyžaduje, aby zmenil čosi, čo sa kedysi naučil, tak ho to neobyčajne rozladí. Najradšej by raz prevždy vedel ako to je. Chce žiť v predvídateľnom svete, s ktorým si dokáže poradiť.
Naproti tomu vlastný vedec má mentalitu vlastného dieťaťa. Študovať ide zo zvedavosti. Staré známe veci ho čoskoro omrzia. Ak experimenty ukážu niečo nové, neobčajne ho to poteší a s veľkou chuťou začne formulovať tie najdivokejšie hypotézy, aby tieto nové objavy vysvetlil. Vtedy sa cíti byť na vrchole svojich tvorivých síl. Vidí svet ako zaujímavé miesto a to ho napĺňa radosťou.
Vlastný vedec bude vystavený pokušeniu prijímať nové hypotézy bez dôkladného overenia. Nevlastný vedec bude vystavený pokušeniu ignorovať nové poznatky.
To nijako nesúvisí s tým, či ide o dobrého vedca. Dobrý profesionál svoju nechuť prekoná a v každom prípade odvedie dobrú prácu. V skutočnosti sa vlastný a nevlastný vedec môžu v spoločnom tíme výborne dopĺňať.
*****
Toto rozdelenie sa týka nás všetkých, i keď nie sme všetci vedcami. Niekoho teší pozrieť sa známy svet pod novým zorným uhlom, iného to znervózňuje.
V zozname zápisov v žiackej knižke, ktoré sa občas objavia ako anekdota, sa vyskytol tento zápis pani učiteľky:
„Díval sa na mňa cez zelené pravítko a smial sa mi, že som zelená.“
Niet pochýb o tom, kto je tu nevlastný vedec a kto vlastný. On sa bavil, ona bola nervózna. On odišiel s novým zážitkom, ona so stiahnutým žalúdkom.
Bohužiaľ, medzi učiteľmi silne prevládajú nevlastní vedci. Išli študovať, aby sa raz prevždy dozvedeli, ako to to je, a aby sa v tom až do smrti vyznali. Dobre sa cítia medzi žiakmi, kde sú najmúdrejší, kde sa im nikto neodváži odvrávať, a kde nehrozí, že sa dozvedia niečo nového. Je to škoda, pretože najlepší učitelia sú vlastní vedci, pretože majú lepšie predpoklady využiť prirodzenú zvedavosť a hravosť žiakov.
Keď som bol malý, ohromne rád som sa bavil so svojím ujom, ktorý pracoval na Akadémii vied. S obľubou mi kládol nečakané otázky a vyslovoval rôzne čudné tvrdenia a so záujmom sledoval, ako si s tým poradím. Raz, keď som mal asi osem rokov, mi povedal, že keď kráčam, tak sa nehýbem ja, ale nohami roztáčam zemeguľu. Okamžite ma to zaujalo a nástojil som na tom, aby sme si v tom spravili jasno. Výsledkom bolo, že som ako osemročný pochopil základný princíp zákona akcie a reakcie a zákona zachovania hybnosti – o päť rokov skôr, ako sme to brali na fyzike. A pri tom som vôbec nemal pocit, že som sa učil – naopak, bola to báječná hra. (Pre tých, čo v škole nedávali pozor: Hýbeme sa obaja. Zemeguľa sa pohne toľkokrát menej, koľkokrát je odo mňa ťažšia. A ešte musíme odrátať vplyv tých, čo mi idú oproti.)
Dajte svojim deťom kopec lásky, aby si boli v živote istí. Venujte im čas, vymýšľajte a hrajte sa. Nebuďte nervózni z ich pubertálnych nápadov, ale, naopak, inšpirujte ich, aby povedali hocijakú kravinu, ktorá ich napadne, a potom o nej spoločne uvažujte. Nie je to strata času, je to tréning mozgu a psychické otužovanie. A najmä je to spôsob, ako vytvoriť prostredie, v ktorom vyrastajú šťastné a inteligentné deti.
