F.Zakaria v predkladanej knihe okrem iného reaguje na opakované vyjadrenia vplyvných politikov a významných osobností, ktorí pod tlakom ekonomického pohľadu na svet preferujú praktické vzdelávanie a vo svojej podstate útočia na odbory, ktoré sú podľa nich málo praktické, či dokonca nepraktické. Ako autor v knihe uvádza, tieto vyjadrenia poskytujú aj osoby, ktoré sami takéto vzdelanie majú, čo je možné považovať za zarážajúce a tiež tendenčné (napr. politik pre zvolenie, vysloví čokoľvek).
Kniha má šesť kapitol. Autor začína svojim rozhodnutím ísť na štúdiá do Ameriky (kapitola 1), pokračuje dejinami liberálneho vzdelávania (kapitola 2), dostáva sa k jeho podstate (kapitola 3), potenciálnemu vplyvu vzdelania na tzv. „prirodzenú aristokraciu“ a tiež naopak jej vplyvu na vzdelanie (kapitola 4), vzťahu znalostí a moci (kapitola 5) až napokon končí pri obrane dnešnej mládeže (kapitola 6). Predhovor k českému vydaniu napísal profesor Andrew Lass, ktorý vyjadruje smútok nad tým, že liberálne vzdelanie (ktorému aj on venoval viac ako 35 rokov profesionálneho života) potrebuje obhajobu. Ako ďalej uvádza, vždy sa našli tí, ktorí brali do úvahy relevantnosť (čítaj „premárnený čas a vyhodené peniaze“) humanitných alebo umeleckých odborov. Na zamyslenie to začína byť vtedy, keď podobné útoky na „nepraktické odbory“ vychádzajú aj zvnútra univerzít a to najmä s ohľadom na rozpočet a rozumné hospodárenie (tým, že dôjde k útlmu týchto odborov). Hrozba o prežitie spomínaných odborov mala už od počiatku rôzne zdroje, od náboženských, cez ideologické, či politické, teraz sa však ako najpodstatnejší javí dôvod ekonomický (obchodný model na univerzitách). Je odpoveďou na potrebu obrany liberálneho vzdelania to, že spoločnosť a systém školstva sú v kríze? Je naozaj debata o rozpočte, fanatická viera vo vševedúcnosť experimentálnych vied, neustála výmena univerzitnej administratívy a zvyšujúci sa počet nariadení a úradný dohľad, tým čo v kontexte s liberálnym vzdelávaním potrebujeme? Aj takéto otázky vyplývajú z textu predhovoru.
V prvej kapitole sa autor retrospektívne pozerá na svoj príchod do Ameriky. V Indii sa v čase jeho stredoškolských štúdií študenti nabádali, aby prestali snívať a naopak prakticky uvažovali o tom, aké zručnosti budú potrebovať v zamestnaní. Ako autor uvádza „Nadobúdať znalosti, ktoré nie sú zacielené na niečo konkrétne, je považované za cestu nikam“ (F.Zakaria, s.21). Je isté, že nápad študovať v Amerike, bol v danom čase neobvyklý a značne riskantný (najmä ak vezmeme do úvahy vnímanie amerického spôsobu života indickou verejnosťou). Autor uvádza, že boli „znepokojení“ z nepokojov, násilia, protestov, drog a zločinnosti. Napriek tomu, však nielen samotný F.Zakaria išiel študovať do „problematickej Ameriky“. Priamo na mieste si okrem usmerneného študijného programu vybral popularizačný kurz o dejinách studenej vojny, ktorý ho ako sám hovorí „polapil“. Tento predmet ho tak uchvátil, že už na jar bol rozhodnutý, že bude promovať z histórie a tým spečatil aj svoje smerovanie k liberálnemu vzdelaniu.
Druhá kapitola je venovaná histórii liberálneho vzdelania, vrátane obdobia jej vzniku. Po období ľudských dejín, kedy sa ľudia väčšinou pripravovali na svoje povolanie (lovec, bojovník, poľnohospodár,...) sa vzdelávanie v Grécku pred 25-mi storočiami sústredilo na „zdokonaľovanie sa v areté“ (cnosti, či schopnosti stávať sa múdrym). V tomto období sa občania v Aténach museli naučiť riadne viesť spoločnosť. Rimania o niekoľko rokov neskôr dali tomuto prístupu názov „liberálne vzdelanie“, t.j. „vzdelanie týkajúce sa slobodného človeka“ (F.Zakaria, s.36). Ako autor aj v tomto historickom exkurze uvádza, o zmysel liberálneho vzdelania sa ľudia preli od jeho začiatku (vrátane Platóna, Isokrata, Aristotela, Sokrata, Cicera a ďalších). Pred 2100 rokmi sa liberálne vzdelanie konečne formalizovalo do systému „siedmych liberálnych (slobodných) umení“. Na určité obdobie (stredovek) sa v Európe na mnohé zabudlo, v islamskom svete naopak dochádzalo v rovnakom období k inováciám. Podľa autora však nakoniec liberálne vzdelanie ako je definované dnes vzniklo na území „college (kolejí)“, ktoré boli zakladané prevažne pre učencov, ktorí sa zaoberali bohoslovím (paradox dejín). V danom čase profesorský zbor na Yale (1828) vysvetlil podstatu liberálneho vzdelania a tiež jeho dva hlavné ciele, podľa F.Zakariu však popísal aj ústredný rozpor v poňatí liberálneho vzdelania, ktorý trvá až dodnes. K zmene napokon došlo pod vedením Charlesa Eliota (prezidenta Harvardu), ktorý presadil „kurikulum založené na spontánnej rozmanitosti výberu“ (F.Zakaria, s.42). Ani v tomto čase však neboli názory jednoznačné, napr. James McCosh (prezident Princetonu) nezdieľal Eliotove názory a požadoval presný rámec predmetov, pričom náboženstvu (ako duchovný) prikladal ústrednú úlohu. Eliotove kurikulum sa však ujalo a jeho systém začal v americkom školstve prevažovať. Autor na ďalších stranách opisuje javy, ako napr. spoločný základ, obľúbenosť učenia, čítania, prevahu výskumu nad učením na univerzitách, ústup od prísneho hodnotenia, polarizáciu znalostí, ktoré majú svoj vplyv na liberálne vzdelanie a jeho existenciu. S niektorými argumentami je však veľmi ťažké súhlasiť. Napr. je vidieť, že autor prikladá „čítaniu“ priveľký, ba možno až prehnaný význam. Ako príklad uvádzam svoje vlastné čítanie značne náročnej zbierky od K.J.Erbena „Kytice“ – moje prvé čítanie ako povinnej literatúry vo veku cca 13 rokov bolo katastrofou, keď som pomaly nerozumel ani slovám, nieto ešte zmyslu a podstate diela, zatiaľ čo druhé čítanie asi o 15 rokov neskôr, bolo už s iným vhľadom a životnými skúsenosťami, či mierou porozumenia (dnes označované aj ako tacitné znalosti, ktoré sa nedajú získať len čítaním), čo sa podpísalo aj na inej kvalite a hĺbke získaných vnemov z tohto diela. Podobné peripetie ako od svojho začiatku, zažívalo liberálne vzdelanie aj počas 20.storočia a ako je vidieť aj v titule tejto knihy, podobne sme na tom aj v storočí 21-om. Druhá kapitola končí otázkou „Takže, na čo je liberálne vzdelanie dobré?“ F.Zakaria odpoveď predkladá v tretej kapitole.
Tretia kapitola už svojim názvom „Učiť sa myslieť“ naznačuje posun, nebodaj aj zárodok odpovede na otázku z predchádzajúcej strany. Ako však čitateľ postupuje touto kapitolou, je vidieť, že jej názov nie je úplne výstižný, pretože odpoveď na položenú otázku je omnoho zložitejšia, ako by sa zdalo predznačeným názvom kapitoly. Vhodnejší názov by však bol orieškom pre každého autora. V tretej kapitole sú uvedené tri ústredné hodnoty (či skôr zručnosti) liberálneho vzdelania. Všetky tri nejako súvisia s jasným myslením, ktoré sa odzrkadlí v jasnej písomnej alebo ústnej komunikácii. Ako autor ďalej uvádza, rétorika bola a je základným a najdôležitejším vyučovacím predmetom liberálneho vzdelania a to práve pre jej spojenie s filozofiou a „schopnosťou vládnuť a konať“ (F.Zakaria, s.55). Tretiu hodnotu je možné spojiť s piatou kľúčovou kompetenciou Európskeho referenčného rámca: Kľúčových kompetencií pre celoživotné vzdelávanie (Úradný vestník EÚ, 2006), t.j. naučiť sa učiť. Ide o skúsenosť autora, ktorú opisuje ako „zistil som, že učiť sa môže byť príjemné – a že poznávanie môže byť veľké dobrodružstvo“ (F.Zakaria, s.56). Za zaujímavú myšlienku považujem aj vyjadrenie Drewa Fausta (prezidenta Harvardu), ktorý uvádza, že liberálne vzdelanie by malo ľuďom poskytnúť také zručnosti, aby boli pripravení na svoje v poradí šieste zamestnanie (v dnešnom svete keď sa hovorí o tom, že je ťažké predikovať trh práce a pripraviť človeka na jeho prvé zamestnanie, je to iste obrovská výzva). Veľmi dobrý príklad v tejto súvislosti je uvedený na s.57, kde autor uvádza analógiu so športom, kde športovci trénujú aj disciplíny, ktoré na prvý pohľad nemajú veľa spoločného s ich vlastnou disciplínou. Ďalej autor uvažuje nad tým, ktoré činnosti bude možné nahradiť strojom, či v tomto prípade skôr počítačom. Iste je možné súhlasiť s autorovým názorom, že len činnosti, ktoré sú založené na presných postupoch (algoritmoch) je možné zobrať človeku. Naopak činnosti, v ktorých je potrebná kreativita, inovácia, emocionálna inteligencia a hodnotové usudzovanie zostanú doménou ľudí. Na tomto mieste je potrebné vyzdvihnúť práve to hodnotové usudzovanie, ktoré je možné rozvíjať práve liberálnym vzdelávaním (a to napríklad aj čítaním a debatou nad klasickými dielami alebo témami, ktoré sú do nejakej miery kontroverzné, napr. trest smrti, eutanázia a iné). So všetkými tromi hodnotami sú podľa F.Zakariu v rozpore rôzne merania (napr. PISA), keď tvrdí, že každá z krajín (treba podotknúť, že iste neboli analyzované všetky zúčastnené krajiny), ktorá si v testoch PISA neviedla veľmi dobre, zároveň patrí medzi inovatívne, dokonca najinovatívnejšie spoločnosti. Tri krajiny, ktoré pre svoje tvrdenie použil sa vyznačujú tromi znakmi, ktoré podľa neho vysvetľujú ich úspechy v reálnom svete (do ktorého testy jednoznačne nezaraďuje). Ako príklad F.Zakaria uvádza to, že čínski študenti strávia v škole o 25 – 50 % viac času ako americkí študenti (čo spôsobí v celkovom rozsahu u študenta z Číny akoby o 2-3 roky dlhšie štúdium ako u študenta z USA). Autor pre podporu svojich záverov využíva tvrdenie Malcolma Gladwella, ktorý hovorí, že ak niečo precvičujete 10 000 hodín, tak v tom prosto zdatnosť dosiahnete (a to bez ohľadu na použité metódy). A napokon ako indický študent samotný autor podobným vzdelávacím systémom prešiel (teda stavia aj na svojej vlastnej prežitej skúsenosti). Aj na tomto mieste vyvstáva otázka, či v rámci výsledkov napr. aj PISA testov je možné predikovať ďalší úspech človeka. Je tam teda nejaký vzťah? Ak áno, aký vzťah to je? Je kauzálny, alebo sa len takým javí? Bolo by vhodné, aby sa tento vzťah spresnil a nedochádzalo zbytočne k unáhleným a nepremysleným reformám (ktoré sú v tomto období založené najmä na týchto výsledkoch – v niektorých krajinách spojené s akousi hystériou, že kam sa len prepadáme – naše deti nič nevedia, budú v živote absolútne nepoužiteľné). Nakoniec samotný F.Zakaria hľadá odpoveď, ako z toho von. A svoju odpoveď opiera o knihu Jamesa Fallowsa „More Like Us“ (Byť sami sebou), keď uvádza, že „Riešenie problému liberálneho vzdelania je v ňom samotnom – že ho bude viac a že bude lepšie“ (F.Zakaria, s.71).
Štvrtá kapitola už svojim názvom naznačuje vzťah (aj keď len implicitne) medzi liberálnym vzdelaním a „prirodzenou aristokraciou“. Za predstaviteľa tejto aristokracie, či amerického archetypu F.Zakaria prezentuje Benjamina Franklina - typický človek, ktorý sa vypracoval sám. Franklin (napriek tomu, že sám nemal vzdelanie), bol presvedčený, že vzdelanie by malo „ľuďom pomáhať nájsť v živote správny smer“ a pomôcť tomu, aby ľudia dostali možnosť vstúpiť „do obrovských priestorov znalostí“ prostredníctvom ktorých mali byť dosahované „ozajstné cnosti“ (F.Zakaria, s.73). Thomas Jefferson bol ďalším významným predstaviteľom, ktorý bojoval za liberálne vzdelanie a veľmi úzko ho spájal s existenciou, či dokonca prežitím demokracie. Obaja zdieľali názor, že „vzdelanie je spôsob ako zaistiť v novej republike cnosti, zatiaľ čo privilégiá dané urodzenosťou, krvným putom a dedičstvom by toľko znamenať nemali“ (F.Zakaria, s.75). A práve tieto myšlienky ich viedli k tomu, že bez rozdielu na veľkosť majetku by mali mať občania rovnaký prístup k dobrému vzdelaniu. Asi by boli obaja štátnici veľmi prekvapení, keď mnohé výskumy potvrdzujú presný opak, t.j. že „vzdelávací systém je stále silnejším mechanizmom pre medzigeneračné odovzdávanie privilégií“ (F.Zakaria, s.76). Kritériá na prijímanie sa na amerických univerzitách menia a medzi tie, ktoré sú čoraz častejšie preferované (mimo študijné predpoklady) patria „športové zdatnosti“ a to prijímaním vybraných športovcov (dokonca ich náborom). Okrem toho sa aj tu objavuje problematika hodnotenia (či skôr zlepšenia študenta počas vysokoškolského štúdia) a toho, aké náročné (či skôr nenáročné) predmety si študenti volia. F.Zakaria na ďalších stranách osvetľuje svoje videnie na MOOC kurzy, ktoré vzhľadom na exkluzívnosť a najmä finančnú náročnosť univerzít považuje za návrat k myšlienkam oboch významných štátnikov. Za najväčší prísľub MOOC a online vyučovania autor považuje jeho základný cieľ, t.j. „rozšírenie prístupu k vzdelaniu“ (F.Zakaria, s.86) a to za zlomok nákladov (v porovnaní s formálnym vzdelávaním na univerzitách).
Znalosti a moc je názov piatej kapitoly a je veľmi výstižný v kontexte na jej obsah. Autor ju začína otázkou „Pokiaľ nevedomosť prináša blaženosť, prečo ľudia stoja o poznanie?“ (F.Zakaria, s.88). Argumenty opiera o mytológiu (Prométheov oheň), či biblické dejiny (Adam a Eva) a využíva ich pre názvom naznačený vzťah znalostí a moci (a potenciálneho nebezpečenstva, ktoré znalosti môžu znamenať). Táto obava pramení zo životných skúseností mnohých generácií a to najmä vo využívaní získaných znalostí pre „zlo“ (napr. jeden a ten istý vynález bol v našich dejinách použitý napr. aj na výrobu atómovej bomby). V celkovom účte však F.Zakaria považuje dôsledky nadobúdania znalostí a pokrokov v ostatných dvoch storočiach za výrazne pozitívne. Dôsledky liberálneho vzdelania je podľa neho vidieť na zmenách, ktoré ľudstvo zaznamenalo vo vzťahu napr. k otrokárstvu, nevoľníctvu, zneužívaniu detí a žien. Globalizácia podľa autora zároveň spôsobuje zrýchlenie šírenia znalostí a tým aj rýchlejší vývoj v rozvojových krajinách. Na záver tejto kapitoly sa však F.Zakaria pýta, či liberálne vzdelanie mení k lepšiemu aj mladých ľudí (odpoveď hľadá v kapitole 6).
V šiestej kapitole sa autor stavia na obranu dnešnej mládeže. Opäť sa vo svojej argumentácii vracia do vzdialenejšej minulosti (cca 2700 rokov späť) a poukazuje na rovnaké medzigeneračné problémy a odlišné vnímanie toho istého javu „staršou“ a „mladšou“ generáciou. Potvrdzuje to, že staršia generácia si vždy idealizuje svoje „mládí“ a súčasných mladých ľudí považuje za mravne nezrelých a neserióznych. Svoju vlastnú skúsenosť s dnešnými mladými ľuďmi však opisuje úplne inak a okrem bežných osobných cieľov na niekoľkých veľmi trefných príkladoch poukazuje na túžbu mladých ľudí „konať dobro“ (F.Zakaria, s.100) – ktorú považuje zároveň za veľmi často naplnenú a to reálnymi skutkami. Svoju skúsenosť podporuje aj správou spoločnosti Nielsen z roku 2014 „Mileniáli: vyvracanie mýtov“, ktorá prináša údaje o postojoch tejto generácie. F.Zakaria cituje aj Scotta Hessa, ktorý mileniálov označuje za ľudí „smerujúcich dopredu, angažujúcich sa, prístupných a tolerantných“ a zároveň „usudzujúcich, že biznis je možné naplniť svedomím“ (F.Zakaria, s.102).
Pre ďalšie argumenty a to nielen na podporu dnešnej mládeže odporúčam dočítať toto vydarené dielo do jeho konca a možno bude čitateľa inšpirovať k ďalšiemu liberálnemu vzdelávaniu (napr. aj prostredníctvom MOOC kurzov).
Kniha netradične nekončí záverom, ten autor ponechal na každom čitateľovi, naopak prekvapia rozsiahle poznámky a odkazy na ďalšie zdroje a poďakovanie množstvu ľudí, ktorí spôsobili alebo vytvorili podmienky na jej vznik. A na záver, aj keď nie na úplný koniec, aj pri čítaní tejto knihy môže pomôcť „keď budeme o niečo viac využívať liberálne vzdelanie“ (F.Zakaria, s.106).
Názvom recenzie som chcel naznačiť dilemu, ktorá je u mňa už dlhodobejšie prítomná a ktorá sa opätovne navrátila a rôzne oscilovala počas čítania Obrany liberálneho vzdelania. Napokon aj autor sám spracoval na základe dobre premyslených a previazaných argumentov takú obranu liberálnemu vzdelaniu, že môj pohľad na úlohu školy sa len posilnil, t.j. naďalej ju považujem za priestor, ktorý má človeka priviesť k mysleniu, nielen memorovaniu informácií ponúkaných výkladom, či na prednáškach. Ako žiaľ, naznačuje bežný priebeh slovenského či českého nielen vysokoškolského štúdia, prevažuje práve to druhé. Recenzovaná publikácia otvára mnohé otázky a myslím si, že na prijateľnom počte strán hľadá na ne odpovede. Na niektoré z nich autor ponúka aj odpovede, ďalšie otázky text u čitateľa evokuje. Publikáciu odporúčam všetkým pedagógom a tiež tvorcom vzdelávacej politiky – možno si prestanú byť tak istí vo svojich názoroch a využijú svoje vzdelanie (možno aj liberálne) pre rozvoj hodnôt a posilňovanie prínosov liberálneho vzdelania – a to nielen vo vysokoškolskom štúdiu (ale aj pri obrane liberálneho vzdelávania počas povinného vzdelávania na základných školách, ktoré sa žiaľ, čoraz častejšie stáva chudobným a úbohým príveskom tých „kľúčových a pre život nosných predmetov“).
