Táto myšlienka vyplývajúca z knihy Fareeda Zakariu Obrana liberálneho vzdelávania sa mi pri premýšľaní o škole vracia opakovane.
A práve tu je podľa mňa podstata celej diskusie o tom, čo má byť „praktickým“ vzdelávaním. Spor totiž nie je medzi „praktickým“ a „nepraktickým“ vzdelávaním, ale medzi vzdelávaním orientovaným na konkrétnu súčasnú potrebu a vzdelávaním, ktoré človeka pripravuje na meniaci sa svet.
Nie je dôvod stavať liberálne vzdelávanie proti odbornému či praktickému vzdelávaniu. Človek, ktorý potrebuje niečo konkrétne robiť, musí samozrejme vedieť aj konkrétne veci. Musí mať vedomosti, zručnosti a skúsenosti, ktoré dokáže použiť v reálnom živote. Otázka však znie, čo zostane človeku v rukách v okamihu, keď sa konkrétne veci, ktoré sa naučil, prestanú používať.
Zakariova argumentácia začína byť zaujímavá vtedy, keď kladie otázky, na ktoré neexistujú jednoduché odpovede a zároveň ponúka tie svoje. Žijeme totiž v čase, keď sa vzdelávanie často posudzuje podľa jeho bezprostrednej využiteľnosti – čarovnou formulkou je „príprava pre trh práce“. Za dôležité je možné považovať tieto otázky: Aký odbor má zmysel? Aké zručnosti bude potrebovať trh práce? Čo bude žiadané? Čo prinesie a čo bude očakávať zamestnanie budúcnosti?
To všetko sú legitímne otázky. Problém nastáva vtedy, keď sa z nich stane hlavné kritérium zmyslu vzdelávania. Pretože medzičasom sa mení samotný svet práce.
To, čo sa dnes javí ako perspektívna profesia, môže mať o desať rokov úplne inú podobu. Technológia môže zmeniť pracovné postupy, umelá inteligencia môže prevziať časť činností, niektoré profesie môžu zaniknúť a ďalšie ešte neexistujú. Aj človek, ktorý dnes dostane veľmi kvalitnú odbornú prípravu, bude musieť počas života opakovane nadobúdať nové poznatky a opúšťať tie, ktoré už nestačia.
A preto Zakaria tvrdí, že hodnotu vzdelania nemožno merať iba tým, koľko z toho, čo sme sa naučili, dokážeme okamžite použiť, ale skôr tým, či:
dokážeme rozlíšiť informáciu od argumentu.
vieme položiť dobrú otázku.
dokážeme pochybovať aj o vlastnom názore.
vieme pracovať s rôznymi zdrojmi a posúdiť ich dôveryhodnosť.
dokážeme svoje myšlienky presne formulovať.
sa vieme rozprávať s človekom, ktorý vidí problém inak.
sme sa naučili učiť sa.
Práve schopnosť učiť sa považuje Zakaria za jednu z najcennejších vecí, ktoré si človek môže zo vzdelávania odniesť. Nie konkrétnu množinu poznatkov, ale spôsob, ako k poznaniu prichádzať, ako ho overovať a ako sa k nemu dokázať vracať.
Je to trochu paradoxné. Čím rýchlejšie sa svet mení, tým menej môžeme presne vedieť, čo bude človek v budúcnosti potrebovať vedieť. O to dôležitejšie však je, aby sme vedeli, čo má robiť, keď to potrebovať začne.
Preto sa mi páči aj Zakariova myšlienka, že vzdelanie nemá človeka pripraviť iba na jeho prvú prácu, ale na jeho „šieste zamestnanie“. Nie je pritom podstatné samotné číslo. Podstatná je myšlienka, že medzi vzdelaním a konkrétnym pracovným miestom nemá existovať jednoduchá rovnica.
Myslím si, že toto sa týka školy oveľa viac, než si niekedy pripúšťame. Ak totiž dnes učíme deti predovšetkým to, čo si myslíme, že budú zajtra potrebovať, máme veľmi dobrý dôvod byť pokorní. Budúcnosť totiž nepoznáme.
Môžeme však ovplyvniť, či budú mať deti dostatok vedomostí, aby sa v nej dokázali orientovať. Či budú vedieť premýšľať v súvislostiach. Či budú vedieť komunikovať. Či budú schopné vytvoriť si názor, ale zároveň ho zmeniť, keď sa objavia lepšie argumenty. Či budú mať zvedavosť a vnútornú motiváciu ďalej sa učiť.
To podľa mňa neznamená rezignovať na praktické vzdelávanie. Naopak.
Možno práve toto je najpraktickejšia časť vzdelávania – naučiť človeka niečo, čo nestratí svoju hodnotu v okamihu, keď sa zmení konkrétna technológia, pracovná pozícia alebo potreba trhu.
Škola preto podľa mňa nemá pripravovať deti na svet, ktorý poznáme dnes. Má ich pripraviť na svet, ktorý ešte nepoznáme.
To neznamená, že máme prestať učiť vedomosti, fakty, postupy či konkrétne zručnosti. Práve naopak – bez dostatočnej znalostnej základne sa kritické myslenie, tvorivosť ani schopnosť riešiť nové problémy ľahko menia na prázdne frázy. Ide však o to, aby vzdelávanie nekončilo pri tom, čo je známe a dnes použiteľné.
Ak nevieme presne predpovedať, aké technológie budú ľudia používať, aké profesie budú existovať, aké problémy budú riešiť a aké vedomosti budú o dvadsať či tridsať rokov potrebovať, potom je trochu zvláštne stavať školu predovšetkým na požiadavkách, ktoré poznáme dnes.
Oveľa dôležitejšie môže byť naučiť človeka orientovať sa v neznámom – vedieť sa pýtať, hľadať a overovať informácie, prepájať poznatky, rozumieť súvislostiam, spolupracovať s inými, rozhodovať sa v situáciách, na ktoré neexistuje pripravený návod, a predovšetkým byť pripravený učiť sa znova a znova.
Pretože možno najväčšou chybou školy nie je to, že niekoho nenaučí konkrétnu vec, ktorú bude o desať rokov potrebovať. Väčším problémom by bolo, keby ho nenaučila ako sa ju naučiť vtedy, keď ju potrebovať bude.
A práve v tom môže byť jedna z najpraktickejších úloh vzdelávania: nie pripraviť človeka na jednu konkrétnu budúcnosť, ktorú si dnes predstavujeme, ale dať mu dostatočne pevný základ na to, aby sa dokázal vyrovnať s budúcnosťami, ktoré si dnes ešte predstaviť nevieme.
A možno práve preto by sme pri každej ďalšej požiadavke na to, aby bolo vzdelávanie „viac praktické“, mali položiť ešte jednu otázku: Praktické pre čo – a na ako dlho?
