Jedinýprijateľný argument z týchto postojov je iba rozpor s vágneformulovaným medzinárodným právom, ktorý vznikol jednostrannou deklaráciou zostrany kosovských predstaviteľov. Vzhľadom na neúspech Ahtisaariho misie podhlavičkou OSN a na permanentné blokovanie rokovaní zo strany Ruska jeakékoľvek riešenie patovej situácie z hľadiska medzinárodného systémunečakaným zvratom v dlhodobo zamrznutej situácii. Rusko, a po dočasnomneuznaní Kosova pravdepodobne ani Čína, nepočítali s posunomv rokovaniach na Balkáne, podobne ako sa s ním nepočítav prípade Abcházska, ale v konečnom dôsledku aj jednostranné vyhlásenienezávislosti môže mať pozitívne dopady na stabilitu balkánskeho regiónu.Rovnako z hľadiska porušenia srbskej ústavy sa v medzinárodnomsystéme uprednostňuje zhoda aspoň niekoľkých mocností, všeobecné ľudské právaa právo na sebaurčenie oproti právnej pôsobnosti ústavného zákona danejkrajiny. Primárne kvôli možnosti (ne)zakotvenia určitých vymáhateľných práv,ktoré vedú k destabilizácií štátneho celku.
Stabilita sajednoznačne vytvorí odtrhnutím subregionálnej jednotky Kosova od Srbska, ktoráuž roku 1999 nespadá pod praktickú štátnu správu Belehradu a jej väčšinovéobyvateľstvo nie je schopné sa identifikovať so Srbskom. Práve tátoidentifikácia a moc nad územím sú jednými z hlavných definíciífunkčného štátu. V prípade zmeny je nutné obmeniť buď formu, tedausporiadanie alebo zmenu teritória, alebo obsah, ináč povedané obyvateľstvo, čomalo deštrukčný „balkanizačný“ dopad počas celého 20. storočia na danú oblasť.Pre udržanie demokratizácie oblasti je nutné prekresliť hranice, aby sa dobudúcna predišlo možným konfliktom. Nevyhnuteľne „protektorátna europeizácia“Kosova a jej predstaviteľov, prostredníctvom priamej medzinárodnej podporya vyslania peacekeepingových síl, prinesiezáruky proti možnosti etnických nepokojov, ktoré počas jednotného Srbska neustáletrvali a dodnes, podľa reakcií v uliciach Belehradu na nezávislosťKosova, aj trvajú.
Navyšenedeliteľnosť určitého územia nikdy nebola suverénnym rozhodnutím každého štátu,ale prakticky vždy súvisela s ďalšou podmienkou existencie samostatnéhoštátu, ktorou je uznanie suverenity hlavnými svetovými mocnosťami. Keďže saKosovo spoliehalo na avizovanú pomoc z Európy, USA alebo Austrálie, jetáto podmienka z veľkej časti splnená. Je možné, že na základe pravidla Spill-over[1]ho uznajú niektoré ďalšie štáty, ktorým nevyhovuje iba jednostrannosťvyhlásenia, napr. Čína, India, Mexiko, Brazília, Juhoafrická republika aleboUkrajina. Väčším, ale prekonateľným problémom je Rusko, ktoré nemôže situáciuna Balkáne výrazne ovplyvniť alebo využiť v prospech svojich veľmocenskýchzáujmov na Kaukaze, v Gruzínsku, no hlavne u Srbska, posledného spojencaašpirujúceho v blízkej dobe na vstup do EÚ. Z geopolitického hľadiskaje možné, že jednostranná nezávislosť nič nezmení na situácií trvajúcej odkonca operácie Allied Force, ale je pravdepodobnejšie, že budú jednotlivé štátypostupne uznávať nezávislosť Kosova po nátlaku zo strany EU a USA.
Na druhejstrane lodi protikosovského hnutia sa nachádzajú nacionalistické a historickéargumenty proti vzniku Kosova. Odvolávania na nemenné začlenenie Kosova doSrbska pôsobia natoľko smiešne, že je nutné pripomenúť Trianonskú dohodu. Totorozhodnutie mocností o mierovom riešení situácie v strednej Európe vytvorilona základe rozkladu regionálneho hegemóna v prospech nových, niekedyhistoricky, kultúrne a geograficky nezakotvených území (Slovenskov rámci Československa podľa rétoriky argumentácie tzv. historikov) novéštáty s podobnou teritoriálnou legitimitou ako je dnes Kosovo. MožnýMníchovský protiargument iba podtrhuje nelogickosť historického prístupua ignoruje zmeny v rozložení síl v militantnej a ideologickyrozdelenej predvojnovej Európe a dnešnej integrovanej Európskej únií,ktorá vylučuje primárne použitie vojny na európskom kontinente. Navyše, akouviedol Karel Schwarzenberg, Česi Nemcov nevraždili a napriek tomuMníchovské dohody podpísať museli. V prípade Kosova Srbi Albáncov vraždilia aj tak si nárokujú akési právo na Kosovo. Do tretice je vhodné spomenúťsamotný vznik USA na základe maximalizovaného prisťahovalectva naseveroamerický kontinent a prirovnať iba tento demografický presun,odhliadnuc od nehumánnych bojov a vyhladzovaní, so situáciouv Kosove, kde si po mnohých zmenách v zložení obyvateľstva vybojovaloväčšinu albánske etnikum a podobne ako vtedajší prisťahovalci do Amerikysi nárokujú vznik vlastného nezávislého štátu.
Nielen pretoje nutné podotknúť, že historická legitimita je v rozhodovanío určitej medzinárodnej situácií absolútne neudržateľná a čím ďalejväčší vplyv majú jednotlivé mocnosti rozhodujúce podľa partikularít každéhoprípadu, ale v rámci možností medzinárodného systému. Takisto sasporadicky objavujú názory radiace Kosovo medzi prvý islamsky štát. Teóriaprinajmenšom odvážna, ale veľmi irelevantná. Čo to vôbec znamená islamsky štát?Islamsky štát nemôže znamenať prevahu moslimského obyvateľstva kosovskýchAlbáncov. Islamský štát je definícia teokratického režimu s jedinouštátnou vieroukou bez modernistickej sekularizácie a po prípades aplikovaním islamského právneho poriadku šaríca. Vzhľadom navývoj v Kosove pod záštitou EU, nie je možné si predstaviť, že by sa v Kosovereálne vytvoril islamsky štát v takejto forme.
V neposlednomrade, pôsobiac ako neoblomný argument, sa spomína vytvorenie právnehoprecedensu, na základe ktorého by mohol začať nezadržateľný rozpad hlavneeurópskych a geopoliticky nestabilných štátov na subštátne celky. Teóriaprecedensu, dodnes využívaná hlavne v americkom právnom systéme[2], je založená na identitealebo nespochybniteľnej podobnosti medzi precedensom a skúmaným prípadom,na ktorý by sa precedens mohol vzťahovať. Na základe tejto platnej definícieprecedensu bol umožnený napr. rozpad Sovietskeho zväzu na približne 15 suverénnychštátov podľa precedensu vyhlásenia jednostrannej nezávislosti Litovskejrepubliky z 11. marca 1990. Tento precedens bol použiteľný ibav prípade rozpadu Sovietskeho zväzu počas deväťdesiatych rokov.Podobne to je aj v prípade Kosova. Nie je možné, aby kosovská nezávislosťbola považovaná za dogmu celosvetového počiatku vytvárania nových štátnychcelkov. Prípad Kosovo je použiteľný takisto iba na Balkáne alebo v geopolitickypodobných regiónoch ako Kaukaz alebo Gruzínsko, kde si dlhodobo po rozpadespomínaného Sovietskeho zväzu nárokuje územnú celistvosť Rusko. Podobne akoSrbsko, si nie je schopné udržať monopol moci na územia typu Ingušsko, Čečenskoalebo Dagestan a rovnako legitímne sa lokálni obyvatelia nechcú podriadiťmoskovskému patriarchátu.
Spájaťnezávislosť Kosova so subštátnymi regiónmi štátov Európskej únie jez rôznych pohľadov teoreticky nielen nemožné, ale dokonca praktickynerealizovateľné a nechcené. Prirovnávať vojnou, chudobou a zločinomovplyvnené Kosovo s Baskitskom, Katalánskom, Írskom alebo dokonca soSlovenskom nie je použiteľné. Ak sa má dodržať právna definícia precedensu takkonsolidovaná občianska situácia, občianska poslušnosť, identifikáciaa profit z členstva vo väčšom štátnom celku je pre Baskitsko,Katalánsko a aj pre južné Slovensko natoľko odlišné od kosovskej situácie,že sa o precedens pre dané regióny v žiadnom prípade nemôže jednať.
Nakoniec je nutné zasadiť dané regióny dokontextu Európskej únie, kde hranice strácajú svoj pôvodný význam ekonomického,mocenského a demografického riadenia vymedzeného teritória. Postupnoustratou suverenity štátnych celkov vstupom do NATO, EÚ a Schengenskéhopriestoru sa mení samotný význam hraníc, ktorý dnes z klasickej definícieobsahuje iba monopol na výber daní. Keďže Únia plánuje daňovú reformuvytvorením spoločného vymeriavacieho základu pre dane, dá sa očakávaťúplná strata významu hraníc, ktorý v EÚ bude mať pravdepodobne ibahistorický charakter. Spolu s agendou rozširovania EU smerom na západnýBalkán má každý štát a región bývalej Juhoslávie príležitosť sav horizonte niekoľko desaťročí zaradiť do priestoru, ktorý pomoholvyriešiť mnohopočetné a dlhodobo neuralgické územné spory o Alsasko,Lotrinsko alebo Terst, ktoré viedli k dvom svetovým vojnám a mnohýmďalším konfliktom založených na militantnom nacionalizme, podobnom aký jek videniu na Balkáne.
Článok bol pôvodne publikovaný v časopise Mezinárodní politika n°4/2008
[1]Pravidlo Prelievania je charakterizovateľné priamou náväznosťouurčitých štátnych rozhodnutí na rovnaké predchádzajúce rozhodnutia iného štátuvedúcim k pozitívnym výsledkom. Napr. vytvorenie EÚ núti ostatné svetovéregióny prehlbovať minimálne ekonomickú integráciu ako v prípade NAFTAalebo ASEAN.
[2]Postavenie precedensu v medzinárodnom systéme nemá jasnú právnu definíciu,ale zvykne sa používať právny výklad z americké právneho systému.
