Viktor si zvykol na prácu u gazdu, pekelný smartfón vyhodil a kúpil si nový so všakovakými možnosťami a aplikáciami, bola tam aj navigácia. V prípade, že s ovečkami zablúdil a zašiel priďaleko do extravilánu, mohol ju použiť. Rana z chirurgicky odstráneného chvosta sa mu zahojila. U známej krajčírky si dal ušiť špeciálny klobúk, aby skryl rožky, ktoré mu neustále vytŕčali z hlavy. Mal kučeravé, čierne vlasy ako sa na čerta patrí, no keď si nasadil klobúk bol z neho veľmi pekný muž, vlastne čert. Klobúk bol zvláštne tvarovaný, až smiešne, no ale to mu nevadilo, veď dnes sa nosí hocičo.
Keďže sa mu veľmi darilo s chovom oviec, založil si nový kŕdeľ, u gazdu čo to zarobil, tak si mohol kúpiť aj nové plemeno – valaška sa volala. Toto plemeno bolo hrubovlnové s trojstrannou úžitkovosťou - mlieko, mäso, vlna. Zadovážil si ho cez internet – až z Balkánu. Ovečky dobre dojili a mali peknú vlnu. Z oviec vedel zužitkovať takmer všetko. Na obecnom úrade si vybavil povolenie na predaj z dvora. Predával žinčicu, oštiepky, korbáče, vlnu ponúkol Poliakom a samozrejme aj mäsko bolo kvalitné. Z tohto mal celkom pekný obchod, aj keď bol načierno, ale to mu nevadilo. Na jar a na jeseň si z miestnej krčmy zavolal pár kamarátov, ktorí mu s tým pomohli. Potom prišiel Poliak, naložil do dodávky vlnu, zaplatil peniažky, vlastne eurá na ruku a s úsmevom odišiel. Poliak mu za dobrú spoluprácu občas priniesol výrobky z ovčieho rúna, ktoré Viktor vedel dobre predať. Ukážkový biznis.
Viktor na gazdu úplne zabudol. Nevadilo mu, že mu bol konkurent a úplne ho odstavil.
Okolo biznisu s ovečkami mal veľa práce, takže si z úradu práce vypýtal lacnú pracovnú silu, aby sa sám veľmi nenarobil. Všetko bolo utešené, obchod prekvital.
Musel si samozrejme zaobstarať e-kasu, aby bol krytý aj pred daňovým úradom. Viktor bol skvelý manažér, všetko vedel vybaviť.
A keď prišiel na kontrolu daňový úrad, ukázal úradníkom doklady, pekne sa usmieval a daňoví úradníci tiež, lebo odchádzali od Viktora nabalení tak, že tašky praskali vo švíkoch.
Dal si postaviť drevodom, aby sa nemusel večne túlať po kadejakých smradľavých kolibách. Zvykol si na pohodlný život bez práce, Viktorova ovčia farma rozkvitala, v predajni mal neustále čerstvé ovčie výrobky od výmyslu sveta a samozrejme predával aj baraninu. Zamestnával osem zamestnancov, za ktorých odvody do štátu samozrejme neplatil. Eurá sa len tak kopili. Občas sa u Viktora ozvalo zlé svedomie, ale to mu vôbec neprekážalo. Bolo načase obzrieť sa po nejakej gazdinej. Niežeby o neho dievčatá nemali záujem, ale šepkalo sa o ňom všeličo. Bol pekný a v štýlovom klobúku vyzeral priam úchvatne.
Zatiaľ, čo Viktorova ovčia farma prekvitala, v pekle zavládlo doslova peklo. Slamené barany skončili v kotle a dreveného valacha postavil na výstrahu na pekelnom námestí. Lucifer nastolil priam drastické zákony. Nikto nemohol opustiť peklo. Všetci museli pracovať, to je jedno, čo robili. Len tak nikto nepostával. Viktorov odchod z pekla urobil v pekle riadny prievan.
Každý deň čerti museli všetko upratať, dokonca vytrieť podlahu, čerti sa museli každý deň tiež umývať a museli navštevovať kurz správania sa v pekle. Niekedy sa zdalo, že to ani peklo nie je. Všetkým tieto móresy poriadne liezli na nervy.
Čas neúprosne utekal nielen v pekle, ale aj na zemi a Lucifer sa zrazu rozhodol takto: „Dosť bolo tejto pekelnej pretvárky. Viktora musíme stiahnuť naspäť. „Izidooooooor poď ku mne,“ zahulákal Lucifer. „Čo je, čo sa stalo, šéfe. Niečo som pokazil?,“ koktal Izidor. „Nič sa nestalo, len som sa rozhodol, že pôjdeš „hore“ a privedieš naspäť Viktora,“ rozkázal šéf. „Len to nie, to nie je možné. Veď z Viktora sa stal človek,“ fňukal Izidor. „Žiadny človek, z čerta sa nikdy nemôže stať človek,“ rozhodol Lucifer. A aby mohol Izidor ľahšie zvládnuť úlohu, použil Lucifer jedno zo zaklínadiel a zahulákal: „Nech sa stane z teba príjemné stvorenie,“ vystrel ruku a v nemom úžase stál pred Luciferom Izidor v obleku, bez rožkov a chvosta. „Toto vari nemyslíte vážne, čo ste to so mnou urobili,“ nariekal Izidor. „Tak už dosť bolo náreku,“ Lucifer urobil ešte jeden manéver pravou rukou a Izidor bol preč.
Zatiaľ čo sa v pekle udiali nepochopiteľné veci, hore bolo tiež dosť veselo. Luxus, v ktorom Viktor žil, mu začal prerastať cez hlavu. Neustále ho niekto bombardoval s rôznymi požiadavkami a objednávkami a stále mu bol v pätách daňový úrad. Nedokázal ho už uplatiť. A navyše, dievčina, s ktorou sa zoznámil, mu oznámila, že čaká dieťa. A toto bola poriadna katastrofa. Predsa len, Viktor bol vo svojej podstate čert. Nebol si istý, čo z toho maličkého človiečika vyrastie.
A aby toho nebolo málo, Viktorovi začalo chýbať peklo a najmä sadze a smradľavý dym z kotla. Do udiarne už nechodil, lebo prestal údiť výrobky zo syra. Preto zašiel do mesta a vyhľadal kotolňu. S pracovníkom sa dohodol, že mu bude pomáhať kúriť a hádzať do kotla uhlie. No, z tejto činnosti mal najväčšiu radosť. Poriadne sa začmudiť a nadýchať sa sadzí. Domov sa vracal špinavý ako čert. Trvalo mu dlho, pokiaľ vo vani vyčistil ten čertovský zápach. Nechcel, aby Katka, jeho priateľka na niečo prišla.
A Katke sa bruško zaokrúhľovalo až podozrivo rýchlo. Nehovoriac o tom, že tušila, že s Viktorom nie je všetko v poriadku podľa ľudských pravidiel, ale zatiaľ to neriešila, mala ho veľmi rada. Nevadilo jej, že všetko zaváňa nejakým čertovstvom. Tešila sa na bábo, nevedela zatiaľ, aké prekvapenie jej Viktor pripravil.
Izidor sa ocitol na námestí pred miestnou krčmou. Rozhodol sa, že zájde dnu a rovno sa popýta na Viktora. Lenže krčmár bol nový a o Viktorovi nič nevedel. Tak sa Izidor motal po dedine ako nejaký agent, obzeral sa naokolo, ale keďže nevedel ako to chodí medzi ľuďmi a vôbec netušil ako dnes vyzerá Viktor, cítil sa stratený.
„Viktor, kde si, tuším, idem rodiť,“ zvolala Katka na svojho milého Viktora. „Už?, nie je to priskoro?“ vystrašený Viktor dobehol ku Katke. „Nemám tušenie, ale myslím, že začali pôrodné bolesti. Štartuj auto, ideme do nemocnice,“ rozhodla Katka.
Pôrod bol komplikovaný a zdĺhavý. Katka porodila dve prekrásne bábätká. Jedno malo čierne, kučeravé vlasy, malý chvostík sa vynímal na zadočku a na hlavičke vytŕčali malé rožky. Tváričku malo bledú ako sneh a oči modré ako obloha. Druhé malo bledé vlasy a snedú tváričku. Utešený pohľad. Len ostatní boli v nemom úžase. Nevedeli, čo si majú tom myslieť. Najmä pán doktor: „Toto sa nám počas našej lekárskej praxe ešte neudialo, v tom budú nejaké čary. Mamička, narodili sa Vám dvojčatá, chlapček a dievčatko, budete mať z nich radosť,“ pokojne sa usmial. Katka si bábätka priložila k prsiam a tiež sa spokojne usmiala.
Izidor naďalej hľadal Viktora, ale bola to márna snaha.
Viktor zatiaľ kúril do kotla a pokojne vdychoval tú úchvatnú vôňu. Bol celý bez seba a mal aj strach z Katkinho príchodu z nemocnice. „Kedy už skončí toto peklo?,“ šomral si pre seba. Vôbec sa mi tento svetský život nepáči. Chcem sa vrátiť domov. Ja som predurčený na život v pekle. Nechcem peniaze a majetok. Je to na nič,“ takto potichučky nariekal.
„Stoj,“ zakričal niekto za ním, keď sa vracal domov. „Ty si Viktor?“ zvolal Izidor. „Áno som Viktor a ty si kto, čo odo mňa chceš? „Hmh“, ja som Izodor a prichádzam pre teba, tam dole už na teba čaká šéf,“ pokojne odpovedal Izidor. „Veľmi rád s tebou pôjdem,“ s radosťou odpovedal Viktor. „A priateľku s detičkami necháš osamelé?“ zdvihol prst Izidor. „Musím ich tu nechať, neviem sa postarať o rodinu. Chýba mi peklo, chýba mi vôňa pekla. Nechcem byť už človekom, obnáša to veľa povinností,“ lamentoval Viktor. „Dobre teda, tak poďme,“ Izidor zodvihol ruku a zamával s ňou. A už ich nebolo, ostal za nimi iba vír čertovského prachu.
Katka sa vrátila aj s dvoma bábätkami domov, neustále mrnkali a papali. Katka ani nebola veľmi prekvapená keď Viktor nebol doma. Dobre vedela, čo sa za tým skrýva. Nikomu to však neprezradila. Ovčiu farmu predala, poplatila Viktorove dlhy a starala sa o utešené dvojčatá. Nikdy sa nedozvedeli, kto je ich otcom. Možno ste zvedaví, čo sa stalo s chvostíkom a rožkami. Nejakým zázrakom po čase zmizli.J
Toto ešte nie je koniec príbehu
