„Áááá, vozeň tri, to bude dobré. Ten zvykne byť nový,“ pomyslím si. Čakám na vlak, opretá o kufor, drieme sa mi, ale veď už len pár minút a napíšu nástupište. Ale kdeže, žiadne nástupište, vedľa vlaku sa krásne (to myslím ironicky) rozsvieti žltá päťka. No zbohom, zas mešká. Ale aspoň, že len 5 minút, to sa ešte dá. Avšak po uplynutí tých 5 minút dopíšu ďalších 5 a potom ďalších 5, až sa to nakoniec vyšplhá na 50 minút. Z ampliónov sa ozve príjemný hlas ženy, ktorá sa ospravedlňuje za meškanie vlaku. To svoje ospravedlnenie si môžete niekam strčiť, ledva stojím na nohách po robote, unavená ešte z predošlého dňa, hladná a už aj pekne nahnevaná. No konečne ho pristavujú. Ledva sa vlečiem z nohy na nohu, od hladu už poriadne nevidím a zrazu na mňa posmešne žmurká tretí vozeň popísaný, staré dvere, sedadlá v kupé po osem. To sa mi asi len zdá, iste od hladu už poriadne nevidím. Ale ten smrad zo záchodov sa mi nezdá. To ma aj hlad prešiel. Dokorán otvárame okno, nech aspoň kus dýchateľného vzduchu vojde dnu. Ale kdeže, aj odtiaľ tiahne tá typická vôňa slovenských vlakov.
Pekne usadená, čuchové bunky mi dávno ušli z nosa, lebo ten smrad už nezvládali a vlak zastane na prvej zastávke. Zrazu sa kupé naplní a vedľa mňa si sadne moletnejší pán. Nemyslite si, že mám niečo proti vyššej váhe, nie, veď ani ja nie som modelka, ale tieto sedadlá majú niečo voči každému, kto je o centimeter väčší ako priemerný číňan. Ledva sa na to „dvojsedadlo“ napraceme. Po mojom driemaní už ani chýru, ani slychu. Veď už sedím v okne, nemám si ani hlavu kde oprieť. S tým pánom sme vedľa seba tak blízko, že nám do seba hádam ešte aj rebrá zapadajú. Mne sa síce nedá zaspať, ale on už veselo zaspáva. No zbohom. Svaly sa mu pomaly uvoľňujú, jeden po druhom. Prvá sa uvoľní ľavá ruka. Ako mu tak padá z lona, šup ňou do mojej bedrovej kosti. Na to sa pán strhol, ospravedlnil a vrátil ju späť. Ale veď to poznáte, o chvíľu sa to stalo znova a on už ju nenapravil. Super, cudzí človek sa ma dotýka na miestach, ktoré sú v mojej osobnej zóne tak hlboko, že sa k nim len krompáčom dá dostať. Nenápadne sa posuniem ešte viac k oknu (pomaly už nesedím vo vozni, ale zvonku sa držím okna), no on to zoberie ako signál, že má viac miesta, roztiahne nohy, ako to zvyknú chlapi a uvoľní sa ešte viac. Teraz sa už naozaj nemám kam pohnúť. Nahnevaná píšem sestre, čo sa mi deje, aby ma kus poľutovala alebo upokojila, lebo budem vraždiť. No kým mi ona stihne niečo povzbudivé napísať, pán sa uvoľní už úplne a hlava mu krásne padá k môjmu plecu. Pozerám na ňu ako na niečo toxické (neberte ma zle, ale cudzieho človeka vo svojom osobnom priestore neznesiem) a ona sa zatiaľ pomaly spúšťa ku mne. Vlakom trošku hodilo, pán sa prebral a hlavu vrátil na svoje miesto, pekne medzi plecia. Mne sa trošku uľavilo, ale o chvíľu sa to opakovalo zas a zas a zas.... pre mňa normálne adrenalínový šport. Potom to už pán nevydržal a išiel sa poprechádzať. Na moju smolu vystupoval so mnou na rovnakej stanici (cesta trvala asi tri hodiny) a toto sa zopakovalo asi osemkrát. Z vlaku som vystúpila zlámaná so spoteným zadkom, lebo zo sedadla som sa s čudným mľaskaním musela odlepiť a asi ešte aj ďalšie generácie budú vedieť, že na tom mieste niekto sedel. Každopádne, po tejto ceste ma bolel každý sval v tele, okrem tých mimických a zadok som mala taký spotený, ako keby som sa pocikala.
Touto historkou som nenarážala na pána, naozaj bol veľmi milý, ale na slovenské vlaky. Ja osobne si zatiaľ za lístok neplatím (ešte mám to šťastie, že som študent), ale mnoho ľudí áno a ten lístok vôbec nie je lacný. Len ku nám domov (stredné Slovensko) stojí celý lístok 12 eur. Vážne si ľudia pri moci myslia, že tie staré vagóny, ktoré smrdia horšie ako latrína u starkej na záhrade, stoja za tých 12 eur???? Ja by som za to nedala ani 2 eurá (euro áno, veď si kupujem miestenku vždy s nádejou nového vagóna). A potom sa vám vláda smeje do očí, že nakúpila za niekoľko miliárd nové vagóny, opravuje staré a kupuje nové rušne. No tak neviem, kam ich pcháte. Vlastne viem, na trať Bratislava – Košice cez Žilinu. Ja vám nechcem kaziť ilúzie, ale vlaky chodia aj Bratislava – Košice cez Zvolen, či tá trať nie je podstatná? Tam predsa turisti nechodia. No ani sa im nedivím, veď to ich odradia hneď tie vagóny, na ktoré už pri pohľade potrebujete tetanovku.
A ešte tie letáčiky vo vlakoch, že: Aj vďaka vám cestujeme #slusnevlakom, len neviem v ktorej dimenzii. Na nich je pekne napísané, čo treba a netreba robiť a medzi nimi aj udržovať čistotu na záchodoch. No jasné, to nie je problém, veď len pri pomyslení na ten záchod vám moč zájde hádam do najhlbších kútov obličiek. Veď do toho záchodu sa bojí vojsť aj upratovačka, ak vôbec je nejaká, čo tie vagóny riadi, lebo mne sa nezdá.
Každopádne, toto je realita slovenských vlakov, ktoré chodia na dolnej trase do Košíc. Ak s ním chodíte, tak viete, že často je to ešte horšie, ak nechodíte, tak radšej ani nechoďte, ušetríte si znechutenie a pocit, že v našom štáte je ešte aspoň niečo v poriadku. #peace
