Jedným z nich bolo aj niečo na štýl, že v roku 1926 sa nestala žiadna dopravná nehoda. No to asi preto, že vtedy po cestách nechodilo žiadne auto (ak som sa sekla v roku, tak sa ospravedlňujem, dejepis neovládam). A dnes? Dnes je to naopak. Dnes po ceste nechodí žiaden kôň.
Dnes vlastní auto každý a keď náhodou nemá auto, aspoň má vodičský preukaz (neviem na ký helement mu je, asi na zabíjanie múch alebo neviem). Ja som jeden z tých ojedinelých jedincov, ktorí majú nad 17 rokov a sú bez vodičáku. To asi preto, že ocino mi ho odmietol zaplatiť u nás, lebo tam sa jazdiť nenaučím, mám si ho urobiť v Bratislave. No a na to som odvahu ešte nenazbierala. Lebo viete, raz ma len tak učil, že som sedela na mieste spolujazdca a mala som radiť rýchlosti. Nechcem sa chváliť, ale v obci pri rýchlosti 50 km/h sa mi podarilo zaradiť jednotku. Išlo to kus ťažšie, ale zvládla som to. Jediný, kto to už nezvládol bol ocino. Dokonca aj auto to rozdýchalo, tak nechápem, kde bol problém. Momentálne si teda užívam život „celebrity“ a nechávam sa voziť, napríklad MHD, veľmi luxusnými slovenskými vlakmi, autobusmi a keď sa mi podarí brnknúť na správnu strunu, tak aj rodičmi. No ale nie o tomto som chcela.
Ako som sa nedávno viezla vlakom, vedľa trati cesta, pozerám, že čierne veľké BMW (asi to bolo BMW, v autách sa nevyznám, pre mňa je identifikačný bod to, že bolo čierne) si to šinie celkom rýchlo. Kukám ako puk, či to je diaľnica alebo čo, lebo ono pekne predbieha všetko, čo sa nachádza pred ním, dokonca aj svojho strážneho anjela. Samozrejme veľmi rýchlo mi zmizlo z dohľadu (veď to tiež nie je žiadna veda predbehnúť vlak) a mne už zostali len myšlienky na to, nech sa mu nič nestane. Nepoznala som ho, no je to predsa len človek, čo má niekde rodinu, možno aj s ním v aute a nikto si smrť nezaslúži.
Takto bláznivo teraz jazdí skoro každé auto. Každý sa niekam ponáhľa, chce byť prvý a neviem ešte čo. Jeden môj známy mi raz hovoril, ako bežne večer dáva cestu od nás do Zvolena za menej ako 15 minút (bežnému smrteľníkovi to trvá minimálne pol hodinu). Pozerám na neho, že či sa chváli alebo sťažuje. Na jeho mieste by som sa k takému niečomu ani nepriznávala, pre istotu.
Tu na vysokej škole sme sa raz uliali z jednej prednášky a išli sme sa korčuľovať do Avionu. Kamarát nás viezol. Došiel po nás na internáty a my štyria sme sa mu naskladali do auta . Dobre, že sme si nesedeli na kolenách, lebo to auto bolo veľké asi ako zápalková škatuľka. On sa krásne pohol a ja som sa automaicky pripútala (robím to, aj keď sa veziem len pár metrov, človek nikdy nevie, čo sa môže stať). Zrazu všetci na mňa pozreli, že čo sa pútam, že nesedím vpredu. Záhada, lebo nikto vpredu nebol pripútaný, dokonca ani šofér. Najskôr som si povedala, že čo ich potom, prečo sa pútam, nech aj oni dostanú životnú lekciu, lenže potom som si uvedomila, že nikto si takú lekciu nezaslúži. Takže som sa im priznala. Keď som bola malá, tiež sme sa nepútali, keď sme niekam išli, no potom môj ujo havaroval a my sme zrazu prišli o jedného úžasného malého človeka. Kvôli nezapnutému pásu vyhasol život asi 10 ročnému chlapcovi – môjmu bratrancovi (ja som mala asi 6 rokov a pamätám si to doteraz, lebo také veci človek nezabúda). Samozrejme, hneď sa všetci pútali. Toto im treba, aby sa konečne prebrali??? Smrť človeka???? Nestačí upozornenie, oznam, že pás môže zachrániť život???? Veď prečo sa asi volá bezpečnostný??? On tam nie je namontovaný len tak, že výrobcom zvýšil pásik látky, tak čo s ním, urobím z neho dizajnérsky doplnok.
To, že ľudia jazdia rýchlo, to je ich vec, kým neohrozujú nevinných ľudí (to sa však stáva vždy), to, že jazdia bezohľadne, to ma hnevá, ale niektorým ľuďom rozumu neprileješ, no keď už niekto bezprostredne ohrozuje mňa alebo moju rodinu a kamarátov, to už mi fakt vadí. Minule som išla doma do obchodu. Máme to len pár metrov, ale cez hlavnú cestu. Zastala som na prechode, čakala, kým prejdú autá a jedno ma pustilo. Super, vyšla som na prechod a zrazu kvílenie bŕzd a auto tesne vedľa mňa zastalo. Nejaký debil s mozgom vlašského orecha sa rozhodol na prechode obehnúť to auto, čo mi dávalo prednosť a skoro ma zrazil. Ledva dobrzdil. Pred očami mi prebehol celý život a ešte dlho som to nevedela predýchať. Neviem, či si ten dotyčný inteligent myslel, že to auto stojí pred prechodom len tak, že sa bojí jazdiť cez prechod alebo si možno myslel, že chcem mať na zadku vytetovanú značku jeho auta aj s špz-kou. Tak mám pre teba informáciu, ďakujem, nechcem. Také auto ešte nevyrobili, aby som sa ním dobrovoľne nechala zraziť. A tá tvoja audina nie, že z druhej, ale z desiatej ruky, čo ju pohromade drží už iba holubí trus, by sa do môjho zoznamu nikdy nedostala.
Toto sa stáva na cestách veľmi často. Ja som mala šťastie, že chlapík mal dobré brzdy, ale dosť často to tak „šťastne neskončí“. Na cestách na celom svete je denne veľa havárií. Niektoré dopadnú dobre, niektoré menej dobre a niektoré katastrofou. Pri počúvaní dopravných správ to berieme už len ako informáciu, ale uvedomte si, že za každým zdržaním, zápchou, hocičím je človek (nemyslím cestárov). Živá bytosť, ktorá sa možno pár minút pred tým rozprávala s niekým, niekomu sľubovala, že čoskoro príde domov, no do cieľa už nepríde. Sekunda zmení život. Nie len jednému človeku, ale celej rodine. A naveky.
