Ešte som nemala tú česť ocitnúť sa v tejto inštitúcii, no po nedávnej návšteve
už po tej cti ani viac netúžim. Kriminalista v preddôchodkovom veku ma hneď
na uvítanie zasypal výčitkami: "Včera som vám volal a nedvíhala ste mi mobil."
"Nemohla som dvíhať, lebo mám už týždeň hluchý telefón."
"Nehovorte, ja som vám volal a vy ste ma vypla!"
"Ale ja som vás nemohla vypnúť,
lebo som ukončila paušál a teraz som odpojená", bránila som sa.
Zapálil si cigaretu a bohorovne zahlásil, ukážuc rukou ku kostolu.
"To môžete hovoriť tamtomu za mnou, ten vám to uverí.
Paušál si predsa každý obnovuje a nie ruší."
Pomaly som sa začala cítiť nie ako svedok, ale ako obvinená.
Navyše ma urazil aj ako veriacu.
"Ešte som sa nerozhodla, aký iný paušál si vyberiem, tu máte mobil,
môžete sa presvedčiť, že nefunguje."
Neprijal ho, zrejme uveril. Ale ako skúsený kriminalista,
zvyknutý zdeptať človeka už na začiatku výsluchu, sa spokojne pustil
do písania. No aby som bola objektívna, ponúkol ma kávou. S vďakou som
odmietla, že ja by som radšej cigaretu, využijúc vzácnu výnimku fajčiť
v kancelárii, ktorú si dnes dovolí málokto. Vyšetrovateľ prerušoval výpoveď
povzdychmi, ako má veľa práce a málo času, a hlavne mám na súde
vypovedať tak, aby som mu nejako neuškodila. Prepáčila som mu aj
nejaké tie vulgarizmy, keď je už taký prepracovaný. Že bola moja výpoveď
v niektorých častiach dosť pritiahnutá za vlasy, aj to som s prižmúrenými
očami akceptovala. V podstate bola všetko pravda, len miestami zveličená.
Chvíľami mi ho bolo až ľúto. Chudák, zo starej dobrej komunistickej školy tam
bol medzi ambicióznymi tridsiatnikmi taký osamelý...
Použitá foto: www.longmeadow.org/lpd/office1
