Písmo:
A-
|
A+
Len si tak kopnúť, do hrudy, kameňa
a spomenúť si na lásky.
Nech som im akokoľvek vzdialená,
prišiel čas na otázky.
Čo dala mi tá prvá, detská, nevinná,
že stále si ju pamätám?
V lavici sedím neprítomne zasnená
_ ja do detstva zas unikám.
Tá ďalšia, síce nerovná
tiež spopred lavíc vytŕča,
no moja myseľ slobodná
len nerada sa poúča.
Platón, pán lásky duchovnej,
sa kdesi smeje v diaľavách,
že z mojej lásky nerovnej
zostalo miesto už len v snách.
Jedna však ešte čaká ma
z tej várky platonických,
čo srdce kmása, raní ma,
múti rozum, tají dych.
Dosť bolo lások nevinných!
Beriem, čo život ponúka...
Nevyčítam však ani z kníh,
čo stála ma tá ponuka.
,
