No povedzte, nie je to pekné, keď vás príde zobudiť malá sestrička, pichne vám tou maličkou ručičkou do oka a zavolá: „Maňa, Maňa!“ (takto si ma totiž ona nazvala, musím sa pochváliť moje meno vedela ako prvé) Otvárate oči a vidíte, ako sa to malé stvorenie vedľa vašej postele usmieva, aj keď má soplíky všade. Och nie, zase ochorela. Tiež pravda, kto by z takéhoto počasia neochorel?
Zdvíhate sa z postele, podídete k oknu: „Och nie, zase!“, to je jediné, čo vám môže z úst vyjsť.
Opäť prší. A keď vidíte ako sa konáre stromov ohýbajú v tej sile vetra, predstavujete si, aká bude vonku asi zima. A váš deň, váš voľný deň, bez školy a učenia...to nadšenie, čo ste cítili ešte včera, keď ste si líhali do postele, opadá. Prichádza na rad otázka: „Čo budem asi robiť?“...najprv len premýšľate, cítite, ako vám spadla pera a pocítite nechuť do života, odrazu sa vám nič nechce.
No je toto možné, aby vám počasie pokazilo deň? Asi áno. Veď prečo, keď svieti slnko, vybehnem vonku pokochať sa tou nádherou, rozložím si deku na zelenú mäkkú trávu, ľahnem si a pozorujem oblaky, vymýšľam, aké obrazce mi pripomínajú, sledujem vtáky a motýle, ako si poletujú sem a tam. Zrazu mi svet pripadá krásny.
.....poberám sa preč. Ďaleko od mojich myšlienok, ktorých mám plnú hlavu a ktoré mi v jednom kuse víria ako nejaký kolotoč. Načo sa zaťažovať počasím? Musím myslieť na niečo, čo ma dokáže rozveseliť. Tak teda vyťahujem staré rodinné albumy, pozerám fotky zo školy, zo spoločných akcií a ľaľa...úsmev. Áno, nemýlim sa, na perách sa mi zjavil jemný úsmev.
