Celé roky túžili manželia po dieťatku, no život im toto šťastie nikdy nedoprial. Aj keď boli už starí, stále živili v sebe nejakú nádej, že by sa im to mohlo niekedy predsa len podariť. Vždy, keď vyrábali detské hračky, snívali o tom, ako by asi ich dieťatko vyzeralo. Obidvaja sa zhodli na tom, že by to bol chlapček. Mali by ho veľmi radi.
Takto prešla ďalšia studená zima. Ľady sa roztopili, vyšlo slniečko a svojimi teplými lúčmi zohrievalo všetko naokolo. Rybár so ženou v domčeku počítali, koľko zlatiek si ušetrili z toho, čo zarobili. Boli radi, že sa dožili ďalšej jari a veru, ďakovali za to Pánu Bohu.
Pustili sa do jarného upratovania. V neďalekom potôčiku namáčali koberce a plachty a potom ich spoločne vešali na šnúru, ktorá bola obkrútená kolo dvoch stromčekov. Do okien vyložili periny, aby ich prefúkal jemný vetrík, ktorý sa preháňal z vrchov do údolí a späť. Opravovali plot, ktorý im zničil ťažký sneh počas zimy, vyviedli kravku a voly na pašu, povymetali stajňu a zvieratkám nanovo ustlali i do kŕmidiel im pridali čerstvo nakosenú trávu. Do domčeka k peci nanosili vo vedrách vodu zo studničky a pookopávali hriadky v malej záhradôčke, kde si každoročne pestovali zeleninu. Keď slniečko koberce i plachty vysušilo, potom znovu všetko do domu povnášali a ani si neuvedomili, že je už večer. Po dlhom a náročnom dni si konečne oddýchli vo svojej posteli a vo svojom malom útulnom domčeku. Ráno vstali, umyli si tvár, zjedli niečo pod zub a opäť sa pustili do práce. Rybár odišiel k rieke, aby niečo ulovil a žena ostala doma, aby dobytok opatrila i manželovi navarila.
Rybár sedel pri rieke hodnú chvíľu. Aj sa mu niekedy zazdalo, že niečo chytil, ale keď udicu z vody vytiahol nemal na háčiku nič. Opäť ponoril udicu do vody a čakal, čakal, čakal....až zaspal. Prebudil sa až na tenulinký hlások, ktorý vychádzal z vody. Keď sa lepšie prizrel, zbadal, že na hladine pláva pletený košík a v ňom leží malé dieťatko a plače. Rybár neváhal ani chvíľu, vošiel do vody a zobral košík domov, aby žene ukázal aké šťastie ich postihlo. Len čo prišiel pred dvere zakričal: „ Ženička moja, len sa pozri lepšie, čo som priniesol!“, zvolal veselým hlasom. Žena vybehla na dvor, dobre nohy nedolámala. Keď jej muž ukázal košík, nevedela ako reagovať, tak sa ho spýtala: „ A čože je na ňom také zaujímavé?“. Muž jej odpovedal: „ Len sa prizri lepšie, milá moja, odkry plachtičku a niečo uvidíš.“ Žena div z nôh nespadla, keď odkryla bielu plachtu a uvidela v košíku to malilinké stvorenie, ktoré hneď ako ju zazrelo, už aj prestalo plakať a mračiť sa, ba dokonca sa aj usmialo. Nevedela, čo povedať a čo skôr urobiť. Tak mužovi nakázala: „ Nechajme si ho, veď sme toľko túžili po synčekovi a teraz, keď nám ho už osud doprial, nemôžeme odmietnuť toto potešenie.“ Muž súhlasil. Aj on bol rád. Kdesi hlboko v srdiečku pocítil zodpovednosť za to dieťatko, ktoré bolo také malinké a usmievavé. Veru, nechcelo sa mu odniesť ho späť na rieku a nechať ho napospas osudu. Tak teda rozhodol, že ho budú spoločne vychovávať. Aj meno synčekovi vybrali. A práve preto, že im do domu toľko šťastia priniesol, nazvali ho Šťastkom.
