Od tohto dňa manželia prežívali najkrajšie dni vo svojom živote. Už nemohli ráno dlho vyspávať, lebo vedeli, že majú vo svojej izbietke malý pokladík. Každé ráno bolo treba pripraviť malému čosi zjesť, poprezliekať ho i zabaviť sa s ním. Boli radi zato, že donedávna hračky vyrábali, lebo ich malé chlapiatko sa teraz vždy malo s čím hrať. Rybárovi, ako hrdému otcovi, sa veru ťažko odchádzalo z domu čo i len na krok, keď vedel, čo cenného má v dome. Už tam nenechával len svoju drahú, ale i malého synčeka. Ach, koľký smútok ho sprevádzal, keď odchádzal na pár dní do kráľovského mesta, aby úlovok na zlatky premenil. Nechcelo sa mu odchádzať, ale o rodinu sa postarať musel.
Šťastko rástol. Zo dňa na deň bol väčší, silnejší i mnoho vecí už dokázal. Mať ho chodiť i rozprávať naučila a už od malička mu do srdiečka lásku k Pánu Bohu vštepovala.
Takto ubiehal rok za rokom, až sa Šťastko súcim mládencom stal. Rodičom vo všetkých prácach pomáhal. Keď bolo treba, aj mamke variť pomohol a s otcom zas na rybačku i do mesta chodil. Bol to pekný, mladý a silný junák, ktorý ľúbil svojich rodičov a nikdy im neubližoval. Mal ich rád ako svojich.
Jedného dňa sa s mamkou lúčil, lebo s otcom šli na jarmok do mesta predávať ryby. Mamka im požehnanie na cestu dala aj nejaké koláčiky pribalila. Počas cesty sa otec so synom o všeličom možnom zhovárali. Šťastko chcel vedieť, ako sa k nim vlastne dostal i to, prečo si ho vlastne nechali. Keď už všetky otázky vyčerpal, dorazili akurát do mesta. Bol rád, že môže ísť s otcom a že mu môže opäť pomôcť v predaji. Jarmoky mal rád. Ako tak stál už hodnú chvíľu pri stánku, zahľadel sa na kráľovský palác neďaleko. Tu zbadal krásnu dievčinu. Nikdy predtým ju nevidel. Zapáčila sa mu, len čo ju uvidel. Podišiel k otcovi a opýtal sa: „ Otec, ktože je tá dievčina v okne?“. Otec mu odvetil: „ Je to kráľova dcéra Krásny kvet. Narodila sa kráľovi niekoľko dní potom, ako sme ťa prijali do rodiny.“ Šťastko sa opäť zahľadel na okno, ale videl už len ako sa záves pohol a princezná tam už nebola. Celý čas, čo obsluhoval okoloidúcich, sem-tam sa zahľadel na okno, či neuvidí princeznú. Ale nič. Tak sa neskoro večer pobral s otcom domov. Celú cestu na voze mlčal. Keď sa ho aj otec pýtal, čo mu je, neodpovedal. Aj mať si doma všimla, že sa niečo s jej synom deje, no nespytovala sa ho, lebo dávno vedela, aký je tichý.
Aj niekoľko týždňov potom, čo videl Šťastko princeznú naposledy, bol ako vymenený. S rodičmi nerozprával a trávil väčšinu času ticho a sám. Až v jeden deň sa dozvedel, že kráľ vyhlásil rytiersku súťaž. Každý, kto sa jej chce zúčastniť, má sa zapísať do knihy pred kráľovskou bránou, ktorú strážia vojaci. Ten, kto vyhrá túto súťaž, dostane princeznú i polovicu kráľovstva k tomu. Tak sa teda Šťastko rozhodol, že pôjde do mesta. Rodičom oznámil, že ide šťastie skúsiť aj im o láske ku princeznej povedal. Tí chtiac-nechtiac súhlasili, aj ho na cestu vypravili a veľa šťastia mu popriali.
Mládenec sa teda do knihy zapísal a stretol človeka s menom Otelus, ktorý mu povedal, že by mu mohol pomôcť, aby sa mu podarilo zvíťaziť. Tak prijal jeho ponuku a vybral sa s ním k nemu domov. Otelus ho niekoľko dní poctivo učil jazdiť na koni i držať v ruke palicu, ktorou zrazí súpera k zemi. Pripravil mu aj terč, aby ho Šťastko trafil, ak pôjde na koni s palicou v ruke. Na stý krát sa mu to konečne podarilo. Za všetko sa Otelovi poďakoval a sľúbil mu, že ak zvíťazí, rozdelí si s ním výhru. Jednu noc u neho ešte prespal a na druhý deň sa skoro ráno vybral do kráľovského paláca. Len čo slnko vyšlo na oblohu, do kráľovstvá sa rútili rytieri zo všetkých strán sveta. Boli to kniežatá, králi i princovia, ktorí mali záujem o kráľovu dcéru.
O jednej hodine sa súťaž začala. Mnohí proti sebe bojovali, no každý, kto narazil na Šťastka, prehral. Tak si Šťastko postupne vybojoval ruku princeznej i časť kráľovstva. Kráľ chcel vedieť komu dáva svoju dcéru za ženu, preto sa ho opýtal odkiaľ je. On mu odpovedal, že je syn rybára a jeho ženy, čo tu neďaleko na jarmoku ryby a hračky predávajú. Kráľ sa nevedel vynačudovať. Keď sa toto dozvedel, pozval do paláca Šťastkových rodičov a vystrojil mladým takú krásnu svadbu, že ešte dodnes o nej mnohí hovoria.
Keď sa Šťastkovi rodičia i kráľ s kráľovnou pominuli, novým kráľom sa stal Šťastko so svojou mladou manželkou. Vládol v krajine dlho a veľmi dobre. Všetci si ho vážili, ba dokonca sa po krajine rozniesli chýry, že lepšieho kráľa nikdy predtým nemali.
Šťastko s princeznou Krásny kvet mali spolu päť detí a žili šťastne až kým nepomreli.
