Takto to prebieha takmer vo všetkých reláciách, ktoré pracujú s bežnými ľuďmi, ktorí sa na obrazovkách neobjavujú pravidelne. Či už ide o reality show alebo relácie, ktoré majú pomáhať ľuďom. Všade sú predpísané pravidlá a scenáre, čo má kto a kedy povedať. V speváckych súťažiach ani porota nemá vlastný názor. Všetky ich prejavy sú podľa scenára, ktorý si dopredu naštudovali.
Rovnako to je aj v relácii, ktorej hlavným cieľom je pomáhať ľuďom. Väčšinou ide o ľudí, ktorí sú chorí, sociálne slabší, alebo takí, ktorí sa nečakane ocitli v ťažkej životnej situácií. Podstatou je, že niekto z blízkych alebo známych napíše list do relácie a keď túto rodinu alebo daného človeka vyberú, koná sa veľké prekvapenie v podobe Vila Rozborila, ktorý im zaklope na dvere. Veľké prekvapenie to je možno pre diváka po zostrihaní relácie, ale určite nie pre samotných účinkujúcich, keďže tí dopredu vedia, že k nim prídu túto reláciu natáčať. Je to pochopiteľné, keďže takmer stále je doma celá rodina, bez ohľadu na to, či je ráno alebo večer. Taktiež, nie všetci by súhlasili a chceli by sa zapojiť, preto je rodina väčšinou dopredu informovaná o tom, čo sa bude diať.
Základom každého príbehu je zahrať na city divákov, preto je dôležité, aby všetci členovia rodiny rozpovedali príbeh čo najdojemnejšie. Pokyny zo strany kameramanov a moderátora sú samozrejmosťou. Pokiaľ je výpoveď podaná príliš stroho, treba ju natočiť ešte raz a potom znova pokým sa dotyčný poriadne nerozplače. Moderátor má zbytočné otázky, ktorými sa snaží celú situáciu vyhrotiť do psychického zrútenia zúčastnených. Viackrát sa pýta na to isté, čo rodinu trápi, aj keď to je divákovi jasné už po prvej otázke. Moderátor samozrejme s rodinou súcití a má k tomu aj vhodný výraz v tvári. Nakoniec sa zahrá na spasiteľa, oznámi im radostnú novinu, že idú na dovolenku, prípadne nakúpia deťom hračky a oblečenie. Rodina si na povel musí utrieť slzy a nahodiť šťastný úsmev a ísť sa pobaliť na dovolenku alebo výlet. V niektorých prípadoch zariadia izbu v dome, zaplatia plyn alebo elektrinu. To všetko je veľmi milé, ľudia by si mali pomáhať vždy, ale myslím si, že pointa tejto relácie sa vytratila skôr ako vyšiel prvý diel. Ľudí, ktorí reálne potrebujú pomoc využívajú a zarábajú na cudzom nešťastí. Všetko skrývajú za veľkú pomoc akej sa od nich rodina dočkala. Zúčastneným zalepia oči darčekmi, ktoré sú veľakrát zbytočné a rodine nepomôžu vyriešiť ich situáciu. Ak je niekto vážne chorý, dovolenka pri mori s rodinou im síce urobí radosť, ale nikoho nevylieči.
Keby ľudia túto reláciu nesledovali, tak by vysielaná nebola. Niekto si povie, že je to realita, tak prečo ju neukázať. Nemyslím si, že to treba skrývať. Bohužiaľ aj to je súčasť života, aj chudoba a choroba sprevádza životy mnohých. Ale kto chce pomôcť, tak pomôže aj bez toho, aby sa ukázal v televízii. Pomáhať sa má nezištne a nie s úmyslom, že chlapcovi z chudobnej rodiny darujem bicykel pred kamerami a urobím si tým skvelú reklamu na svoj športový obchod. Veľa ľudí pomáha druhým, bez toho, aby to potrebovali vykričať do sveta. Naša spoločnosť nepotrebuje komerčné relácie, ktoré sa tvária, že pomáhajú.
