Prečo sa tak dlho nedarí prijať nový stavebný zákon? Odpoveď je jednoduchá. Žiadny z množstva nových návrhov, ktorými sa navrhovala legislatívna zmena alebo celková náhrada stavebného zákona inou právnou normou, nebola lepšia, než je súčasne platný stavebný zákon. Stavebný zákon z roku 1976 sa tvoril pomerne dlho. Jeho hlavná príprava vrcholila v rokoch 1967-68. Tvorca stavebného zákona JUDr. Miroslav Hegenbart, odborník na stavebné právo a bývalý prezident Českej, a rovnako aj Európskej spoločnosti pre stavebné právo, pri zostavovaní obsahu zákona vychádzal z poznatkov a skúseností vyspelých západných krajín a dával novej právnej norme nádych civilizovanej kultúry v oblasti stavebného práva a poriadku v príprave budúcej výstavby.
Jadrom ucelenej legislatívnej normy je zosúladenosť práv a povinností stavebníka, zabezpečenie práv a právom chránených záujmov ostatných účastníkov povoľovacích konaní, ako aj plnenie povinností úradníkov stavebných úradov. V procesných úkonoch to znamenalo prijať taký ucelený systém, ktorým by stavebný úrad ako najvyššia úradná autorita v danom procese uskutočnil prehľadné časovo nenáročné konanie s možnosťou uplatniť si práva širokej škále účastníkov konania a dotknutých orgánov. To sa autorovi v podstate aj podarilo. Racionálna flexibilita úkonov, ich spájanie v neobmedzenom počte do jedného konania, zabezpečenie účasti dotknutých orgánov v konaniach, možnosť vstupovať do konaní množstvu subjektov, ale za jasných podmienok, to boli a doteraz sú hlavnými výsadami nadčasovej legislatívnej normy, ktorej hovoríme stavebný zákon. Dnes platný stavebný zákon tak ucelenou legislatívnou normou nahradil množstvo čiastkových predpisov, nariadení a úradných výmerov.
Zásady právnej normy založenej na princípoch vyspelej kapitalistickej kultúry, ktoré boli dôkladne spracované, predložené a prerokované v legislatívnom procese, však v dôsledku augustových udalostí vo vtedajšom Československu v roku 1968 nemohli byť realizované. Prijatie stavebného zákona, ktorý sa dlho pripravoval, sa pre jeho nadčasovosť, a najmä pre jeho základ položený na zahraničných skúsenostiach a dobrej praxe vyspelých západných krajín, nesmel prijať. Jeho autor pocítil tvrdú ruku normalizačného režimu.
Absencia právnej normy v stavebno-povoľovacom procese však spôsobila problémy pri plnení úloh nastolených vtedy vládnucej a všemocnej jednej politickej strany. A tak napriek prekážkam kladeným politickými odporcami z vtedajších vládnych kruhov, zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) bol po deviatich rokoch izolácie predsa prijatý. Akoby zázrakom, keďže niektoré princípy zákonnej normy sa nezhodovali so záujmami politiky vládnucej komunistickej strany. Neskôr bol zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) hodnotený ako najkvalitnejší federálny predpis, ktorý bol v tej dobe prijatý v bývalom Československu.
Do zákona boli neskôr viacerými úpravami vtlačené ustanovenia, ktorými sa sledovali zámery socialistickej výstavby a zákon sa čiastočne znehodnocoval. Najväčšou tragédiou bola možnosť vyvlastnenia aj na účely hromadnej bytovej výstavby. Individuálna výstavba rodinných domov tak na mnohých miestach vtedajšieho Československa musela, a to aj násilne, ustúpiť panelovým bytovým domom. Po roku 1989 však príslušná časť vyvlastňovacieho ustanovenia bola zo zákona odstránená ako prvá.
Skutočnosť, že procesné postupy podľa súčasne platného stavebného zákona na Slovensku sú porovnateľné s postupmi v Nemecku, potvrdil sám autor stavebného zákona v rozhovore pre média pri príležitosti jeho vyhlásenia za „Osobnost stavitelství“ Českej republiky v roku 2013. Akoby s istou dávkou uznania a prajnej náklonnosti sa JUDr. Hegenbart vyjadril k skutočnosti, že Slováci si dokázali stavebný zákon udržať v pôvodnom procesnom stave. V tom čase už v Českej republike došlo k zmene stavebného zákona, ktorá od roku 2008 nepriaznivo ovplyvnila stavebné povoľovanie a vniesla značný úpadok do procesov výstavby. Napríklad v dôsledku zmeny povinností úradníkov prenesených na stavebníkov sa v Česku značne predĺžili lehoty na získanie stavebného povolenia. Začala sa éra „vybavovania pečiatok“ dehonestujúca stavebníkov, a to individuálnych stavebníkov, ako aj významných developerov.
Aj keď na Slovensku platí nadčasový stavebný zákon z roku 1976 dodnes, jeho účinky sa strácajú v zavedenej korupčnej „aplikačnej praxi“, ktorá sa výrazne odlišuje od skutočne platnej zákonnej normy. Masívna deformácia postupov, morálna zvrátenosť pôsobenia tých subjektov, ktoré namiesto plnenia si svojich povinnosti sa neoprávnene stavajú do pozície úradnej direktívy, zaplavila stavebno-povoľovacie procesy na všetkých úrovniach.
V Českej republike uzákonili podobnú „aplikačnú prax“ už v roku 2008. Odvtedy v Prahe nie je možné získať stavebné povolenie, a to ani na stavbu menšieho rozsahu, skôr, než po 3 rokoch vybavovania rôznych pečiatok, stanovísk a vyjadrení od množstva úradov a inštitúcií. Na Slovensku je situácia podobná, iba s tým rozdielom, že postupy povoľovania podľa „aplikačnej praxe“ nevyplývajú zo zákona. Existujúcou aplikačnou praxou sa doslova ohýba stavebné právo, a to aj v dôsledku neprimeranej ochrany nezákonných postupov zo strany štátnych orgánov, vrátane prokuratúry.
Princíp „aplikačnej praxe“ spočíva v tom, že stavebné úrady zaťažujú stavebníka takými povinnosťami, ktoré zákon ukladá plniť samotnému stavebnému úradu. Zabezpečiť záväzné stanoviská dotknutých orgánov v konaní podľa stavebného zákona je povinnosť stavebného úradu, nie stavebníka. Výsledkom zdeformovania stavebnej normy „aplikačnou praxou“, sa de facto ustanovil zaužívaný postup tak, že stavebný úrad prerušuje konania a žiada, aby stavebník dokladal vyjadrenia, stanoviská a záväzné stanoviská od dotknutých orgánov sám alebo prostredníctvom plateného vybavovača - „inžinieringu“. Toto zháňanie pečiatok, ktoré vytvára priestor pre rozsiahlu systémovú korupciu, trvá dlho, no jej výsledkom je často iba konštatovanie, že stavebník má dodržať všeobecné podmienky, často uvedené na webovom sídle príslušného dotknutého orgánu. Podľa návrhu nového „Zákona o výstavbe“ sa má uvedená korupčná schéma natvrdo legalizovať ustanovením povinnosti stavebníkovi (pozri § 36 návrhu zákona). Týmto sa napĺňajú túžby vybavovačov, ktorí v súčasnosti túto činnosť vykonávajú za odplatu iba podľa protiprávnej aplikačnej praxe.
Snaha zmeniť stavebný zákon sa datuje cca od roku 1993, teda od doby, kedy stavebný zákon bol v platnosti sotva 17 rokov. Už odvtedy ho jeho kritici účelovo a marketingovo vyhlasujú za zastaraný, údajne zlý a dokonca aj za nemoderný. Tlaky na zmenu zákona či jeho úplné zrušenie už v minulosti pochádzali najmä z kruhov, ktorým podobnosť stavebného zákona s úradnými postupmi ustálenými v štátoch vyspelej západnej Európy, prekážala. Teda z tých politicko-spoločenských kruhov, ako aj ich mentálne príbuzných následníkov a nasledovníkov, ktorí tvorbe stavebného zákona č. 50/1976 Zb. v bývalom Československu kládli prekážky na jeho prijatie, a od doby normalizácie po roku 1968 tvorili bariéru približovania sa k vyspelej západnej civilizácii. Nová stavebná legislatíva musí priniesť skutočné zlepšenie podmienok pre výstavbu.
