Predlžovanie lehôt na vydanie stavebných povolení nespôsobuje platný Stavebný zákon
Zaužívalo sa, že na zabezpečenie povolení pre uskutočňovanie stavebných zámerov si developerské spoločnosti, ale aj individuálni stavebníci vyhľadávajú tzv. odborníkov v inžinieringu, teda osoby, ktoré sa prezentujú osobitnou schopnosťou vybaviť na úradoch čokoľvek. Ak takíto „odborníci“, nazvime ich pravým menom „vybavovači“, presvedčia stavebníka, že sú súčasťou „vybavovacieho systému“, teda patria do skupiny osôb s rozsiahlymi kontaktmi na úradníkov, ktorých menami a telefónnymi číslam sa pohotovo preukážu, stavebník je presvedčený, že našiel toho správneho človeka.
Opak je však pravdou. Stavebník zverením sa do rúk „spoľahlivého“ vybavovača padol do pasce. Okrem toho, že sám sebe si navýši finančné výdavky o financovanie tzv. inžinieringu, uvalí si na seba obrovské bremeno čakacích lehôt, kým „spoľahlivý vybavovač“ poroznáša 30- krát či 40-krát rozmnožený projekt na rôzne úrady a inštitúcie a čaká na ich vyjadrenia a stanoviská niekoľko mesiacov. Na magistráte hl. mesta SR Bratislavy čakacie lehoty niekedy lámu rekordy, napríklad až do dĺžky 4 rokov. Pritom zákon neukladá povinnosť mať súhlas Magistrátu hl. mesta pred začatím správneho konania na stavebnom úrade. Hlavné mesto SR je dotknutým orgánom v konaniach na stavebných úradoch mestských častí a platí preň rovnako 30-dňová lehota na podanie stanoviska v začatom správnom konaní na stavebnom úrade.
Platný Stavebný zákon (ďalej aj „SZ“) povinnosť zabezpečiť vyjadrenia a stanoviská dotknutých orgánov neukladá stavebníkovi. Stavebník takú povinnosť vôbec nemá. Týmto zákonom sa ustanovením § 37 ods. 3 ukladá povinnosť v územnom konaní zabezpečiť stanoviská dotknutých orgánov a posúdiť ich vzájomný súlad s vyjadreniami účastníkov konania a ich námietkami stavebnému úradu. Rovnako podľa § 60 ods. 3 Stavebného zákona stavebný úrad v stavebnom konaní zabezpečí stanoviská dotknutých orgánov, zabezpečí aj ich vzájomný súlad a posúdi vyjadrenie účastníkov konania a ich námietky.
Stavebné úrady však v rozpore so zákonom spravidla prenášajú úradné povinnosti na stavebníka, neopodstatnene a v rozpore so zákonom prerušujú konania a žiadajú, aby stavebník doniesol vyjadrenia a stanoviská všetkých dotknutých orgánov, ba dokonca vo výzve ešte uvedú, že si stavebný úrad môže vypýtať aj ďalšie stanoviská iných dotknutých orgánov. O tom, kto môže byť dotknutým orgánom a ako sa jeho právo uplatňuje v konaniach podľa Stavebného zákona, hovorí ustanovenie § 140 stavebného zákona.
Keďže dotknuté orgány majú povinnosť chrániť záujmy vyplývajúce z rôznych predpisov, SZ im umožňuje, aby si svoje povinnosti mohli splniť v konaniach podľa SZ, a to tým, že im priznáva právo nazerať do spisov, podávať záväzné stanoviská, zúčastňovať sa na ústnom pojednávaní a miestnej obhliadke a vykonávať so stavebným úradom spoločné úkony podľa stavebného zákona.
Z ustanovení SZ teda jasne vyplýva, že dotknuté orgány majú právo podávať vyjadrenia a záväzné stanoviská v konaniach podľa tohto zákona, a to vtedy, ak sú stavbou dotknuté záujmy, ktoré sú zverené pod ich ochranu. Toto právo si dotknuté orgány môžu uplatniť v lehote na podanie záväzného stanoviska a vyjadrenia, ktorá podľa § 140b ods. 4 zatiaľ platného zákona je 30 dní a v prípade stavieb diaľnic a rýchlostných ciest dokonca iba 7 dní.
Podľa § 37 Stavebného zákona stavebný úrad oznámi začatie územného konania dotknutým orgánom a všetkým známym účastníkom a nariadi ústne pojednávanie spojené spravidla s miestnym zisťovaním. Od doručenia oznámenia začína aj dotknutým orgánom plynúť lehota na podanie záväzného stanoviska. Ak dotknutý orgán, ktorý bol vyrozumený o začatí územného konania, neoznámi v určenej alebo predĺženej lehote svoje stanovisko k navrhovanej stavbe, má sa za to, že so stavbou z hľadiska ním sledovaných záujmov súhlasí. Obdobne to platí aj pre postup v stavebných konaniach. Tak ustanovuje platný Stavebný zákon.
V súčasnosti platný Stavebný zákon, v spojení so zákonom o správnom konaní, určuje presné a jasné procesné postupy pre uskutočnenie konaní a vydávanie rozhodnutí pre umiestňovanie, uskutočňovanie stavieb, ako aj uskutočňovanie ich zmien. Pre stavebníka je najdôležitejšie mať kvalitnú a úplnú projektovú dokumentáciu, ktorá je rozhodujúca na vydanie úradného rozhodnutia. Jej správnosť a vhodnosť stavebný úrad posudzuje na základe stanovísk a vyjadrení prijatých od dotknutých orgánov, ako aj vlastnou odbornou schopnosťou porovnať a zosúladiť námietky a stanoviská. Ak niektorý z vyzvaných dotknutých orgánov nevyužije svoje právo podať k navrhovanej stavbe svoje stanovisko, zo zákona sa má za to, že k stavbe nemá pripomienky a neuplatňuje si osobitné požiadavky. Teda z hľadiska ním sledovaných záujmov so stavbou súhlasí. Za správnosť projektovej dokumentácie zo zákona zodpovedá projektant.
Ak však dôjde k situácii, že dva dotknuté orgány podajú dve rozporné stanoviská, stavebný úrad v prvom rade skúma, ktoré z nich je v súlade s právnym predpisom. Ak sa stavebnému úradu nepodarí zosúladiť rozporné stanoviská, ide predovšetkým o stanovisko k súladu stavby s územným plánom, alebo rozdielne uplatnenie zásad dopravného riešenia, stavebný úrad odstúpi vec na doriešenie príslušnému nadriadenému orgánu. Teda ani v takom prípade nemôže šikanovať stavebníka a dožadovať sa, aby si stavebník „vybavil kladné stanovisko“, čo sa, žiaľ, veľmi často stáva. Stavebník takú povinnosť nemá.
Stavebník nemá žiadny zákonný nástroj na to, aby si od dotknutých orgánov vynucoval ich právo na podanie stanovísk k navrhovanej stavbe. Preto dochádza k zvláštnemu javu, kedy stavebný úrad požaduje od stavebníka právne často nesplniteľnú podmienku. Vynucovanie si plnenie takejto neoprávnenej a nezákonnej povinnosti zo strany stavebného úradu, kedy dotknutý orgán nemá dôvod svoje stanovisko stavebníkovi vôbec vydať a taktiež na to nemá žiadnu lehotu, nadobúda povahu úradnej šikany s charakteristikami korupcie. Vo všeobecnom meradle tak dochádza v zmysle Dohovoru OSN proti korupcii k zneužívaniu moci či právomoci.
Zo strany stavebných úradov zaiste ide o marenie úradných výkonov, keďže stavebný úrad neuskutoční úkony, ktoré je povinný uskutočniť ako zákonné povinnosti, obchádza ich, šikanuje stavebníka, a nakoniec mnohokrát konanie zmarí jeho zastavením a zamietnutím žiadosti stavebníka. Niekedy k zastaveniu konania dôjde až po niekoľkých rokoch, počas ktorých stavebný úrad robí obštrukcie tým, že sa domáha neoprávnených plnení od stavebníka. Sotva možno spochybniť, že ide o vytváranie priestoru pre korupciu. Keďže stavebník nemá zákonné prostriedky na to, aby nezákonnú mašinériu úradu prekonal, má na výber: alebo siahne po nezákonnom a trestnom postupe a uchýli sa k ponúkaniu úplatku, alebo siahne po jeho sofistikovanej podobe dobre zaplateného „inžinieringu“, alebo využije miernejšiu formu, a to, že začne stavať bez stavebného povolenia, a to aj s vedomím, že zaplatí pokutu, alebo sa vzdá svojho stavebného zámeru a nebude stavať vôbec.
Návrhom nového stavebného zákona označovaného ako „Zákon o výstavbe“ sa, žiaľ, celá korupčná mašinéria uplatňovaná ako „aplikačná prax“, legalizuje. Tento návrh zákona nie je ani v prospech delevoperov ani v prospech individuálnych stavebníkov, ale je v prospech vybavovačov.
Rozdrobenie povoľovacieho procesu na čiastočné povolenia podľa osobitných predpisov vracia Slovenskú republiku späť do obdobia pred rokom 1976, kedy sa povoľovalo podľa množstva rôznych nariadení, smerníc a viacerých zákonov. Prijatím stavebného zákona v roku 1976, zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), sa zlý stav v povoľovacom procese odstránil. Po roku 2004, kedy prešli kompetencie stavebných úradov na obce, sa však v rozpore so zákonom zaužívali také postupy, ktorým sa začalo hovoriť zahmlievajúco „aplikačná prax“, čím sa vracia späť zlý stav prospešný pre korupčne nastavenú mentalitu niektorých jednotlivcov, či záujmových skupín a navyšuje sa neoprávnená a škodlivá rozdrobenosť povoľovacieho procesu.
