Voľbu komisárky pre deti prekrývajú mnohé iné témy a my preskupujeme naše priority, nemali by sme však nikdy poľaviť z požiadaviek na dôležité funkcie v našom štáte. Úrad komisára patrí k tým najdôležitejším úradom, lebo je tu pre deti. Všetky – Vaše, sestrine, kamarátove, to dieťa od susedov, aj to, čo ste dnes stretli v obchode, pre tie tiché, neposedné, chlapcov aj dievčatá. Nesmie zohrávať úlohu z akého prostredia dieťa pochádza, kto sú jeho rodičia, ani aké hodnoty vyznávajú, či koho volia, ak volia.
Úrad komisára pre deti nie je kancelária, počítač a parkovacie miesto pred úradom. Je to postoj vyjadrený k právam detí. Tieto práva sme už priznali deťom tým, že sme prijali Dohovor o právach dieťaťa. Tento dokument je jedinečný najmä v tom, že je najviac rozšíreným dokumentom na svete. Ratifikovali ho všetky krajiny sveta okrem USA. Čo to znamená? Nielen, že všetky tieto krajiny sveta uznávajú, že deti sú nositeľmi práv a uznali aj celý súbor práv, ale sa zaviazali ich aj aplikovať. Stačí mať však tento dokument, aby deti mali práva? Nie je rodina tá, ktorá sa vie postarať o všetky práva dieťaťa?
Viete si vybaviť situáciu v ktorej by ste si nevedeli dať rady? Keď ste pocítili nespravodlivosť či bezmocnosť? Môžu to byť aj maličkosti, ako reklamácia topánok v obchode, zle nablokovaný tovar, ktorý mal byť v akcii, ale účtujú Vám plnú sumu, no môžu to byť aj oveľa vážnejšie veci, ako neuspokojivá či necitlivá zdravotná starostlivosť o Vašich blízkych alebo nehoda spôsobená nezodpovedným vodičom. A predstavte si, že by poisťovňa, ktorá Vám má uhradiť náklady za spôsobenú škodu, pomohla iba vtedy, ak by ste boli vyznávačmi nejakého spoločného hodnotového spektra. Alebo ak by ste chceli reklamovať topánky a predavač/ka by Vám tvrdil/a, že je možné tie topánky vymeniť iba za presne také isté, lebo nevie, ako môže a má postupovať pri vybavovaní Vašej reklamácie, či ak by sa lekár/ka o Vašich príbuzných postaral/a iba ak by ste boli členmi konkrétnej cirkvi.
Ako to súvisí s úradom komisára pre deti?
Každý z nás je jedinečný, nielen v tom, kým je, ale aj v tom, ako zvláda niektoré životné situácie. Vieme sa pohádať, vieme rezignovať, vieme sa povzniesť, či len trpko pár dní nadávať a vieme sa aj obrátiť na inštitúcie. Takmer pre každú oblasť života existuje nejaká inštitúcia – pre ochranu spotrebiteľa, obchodná inšpekcia, úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ale aj polícia, súdy a mnohé iné. Nie je úplne ľahké sa v spleti týchto inštitúcií vyznať a ešte náročnejšie je im dôverovať. No existujú a želáme si, aby tu boli pre nás vtedy, keď ich potrebujeme. Nestačí mať iba trestný zákon a trestný poriadok, tie samé osebe nezabezpečia, aby sme sa nikdy nestali obeťou trestného činu, napríklad krádeže. Musíme mať aj políciu, prokuratúru a súdy, ktoré pomáhajú tieto zákony uplatňovať. Nestačí prijať dohovor o právach dieťaťa, musí existovať úrad, ktorý bude dohliadať, aby tieto práva boli aplikované. Týmto úradom je Úrad komisára pre deti.
Aké nároky by sme teda mali mať na komisára pre deti?
Dohovor popisuje právo dieťaťa na rozvoj potenciálu dieťaťa, právo na štátnu príslušnosť, poznanie svojich rodičov a právo na kontakt s oboma rodičmi, ak to nie je pre dieťa ubližujúce, tiež právo na zdravie, život bez drog, právo, aby názor dieťaťa bol vypočutý, právo na vzdelanie a tiež právo na ochranu pred násilím. Takisto to, že všetky deti a dospelí musia tento dohovor poznať. Napadlo Vám, že deti by mali mať aj povinnosti, nie „len“ práva? Aj na toto sa myslí v Dohovore. Rodičia či opatrovníci majú právo a zodpovednosť usmerňovať deti tak, aby mali zo svojich práv najväčší osoh.
Teda komisár pre deti by mal poznať nielen dokument, ale aj tie oblasti života dieťaťa a rodiny, ktorých sa dotýka. Práva detí majú byť dodržiavané, a to bez ohľadu na to, v akom prostredí dieťa je – v rodine, medzi rovesníkmi, v škole, v nemocnici, na krúžku, v školskom zariadení, vo výkone trestu, kdekoľvek.
Ako zo samotného názvu úradu vyplýva, je to komisár pre deti, aj keď sa na úrad môžu obrátiť aj dospelí v záujme detí a komisár tiež iniciatívne vyhľadáva situácie, v ktorých je dieťa ohrozené. Je potrebné pripomínať, komu úrad slúži, aby nevznikal dojem, že má slúžiť dospelým, strane sporu alebo inštitúciám. Aby sme si vedeli predstaviť túto situáciu lepšie, predstavme si dieťa, ktoré sa odhodlá prehovoriť o násilí. Byť na strane dieťaťa znamená veriť mu. Neskúmať svoj vzťah k obvinenému, lebo násilie v ľuďoch nie je vidieť na prvý pohľad a k nám dospelým sa nikdy nesprávajú rovnako, ako ku deťom. Byť na strane dieťaťa neznamená obhajovať inštitúcie, v ktorých sa deje násilie, čím môže byť aj vytváranie ilúzie o škole, kde násilie neexistuje. A to v presvedčení, že len takáto škola si udrží záujem rodičov a žiakov. Byť na strane dieťaťa znamená aj vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, potlačiť svoj strach, kontaktovať políciu a absolvovať aj výsluch, lebo to, čo čaká v tejto situácií nás, dieťa čaká stonásobne. Byť na strane dieťaťa znamená aj nahlas povedať, že násilie nie je v poriadku a sme odhodlaní urobiť všetko pre to, aby sme mu predchádzali a riešili ho, lebo ticho deti pred násilím neochráni.
Aj vzhľadom na posledné celosvetové udalosti nevieme predvídať, v akých náročných životných situáciách sa naše deti alebo deti na území našej krajiny ocitnú. Preto je nevyhnutné mať vysoké nároky na takto dôležitú pozíciu.
Nabudúce Vám priblížim pojem „najlepší záujem dieťaťa“.
