malá Lenka kráčala zo škôlky ruka v ruke so staršou 18-násť ročnou sestrou Andreou, tak ako to bolo väčšinou zvykom, keďže mama pracovala až do večera. Skákali, jašili sa presne tak, ako to mala Lenka rada, až zrazu Andrea zbadala smútok v Lenkiných očiach, ktoré sa chvíľami leskli zadržiavajúcimi slzami. Zastavili na pol ceste a spýtala sa Lenky čo jej je, tá len tíško a ustráchane povedala: „Nikto ma nemá rád.." - malé 6-ročné dieťa vyslovilo vetu, z ktorej behali Andrei po chrbte zimomriavky...
„Ako si to len môžeš myslieť? Dávame ti málo lásky? Veď ťa všetci moc ľúbime, to predsa vieš..." Lenka len tíško sklopila zrak, otočila sa chrbtom a pustila: „Ale vieš, mamina keď sa hnevá, tak mi povie, že už ma nebude ľúbiť, keď budem taká zlá, a mne sa nedá vždy poslúchať, som len dieťa" Andrea hľadala v mysli rýchlo správne slová, ale nezaberalo nič, ani to, že mama predsa býva len nahnevaná, ani to, že treba poslúchať. Lenka stále tvrdila svoje, že jej povedala, že ju nebude ľúbiť.
„A o kom si to ešte myslíš?" spýtala sa Andrea. „No, o tete Ľubke, lebo tá mi tiež minule povedala, keď som nechcela dať bočku jednému dievčaťu, že som škaredá a nikto ma nebude mať rád, keď budem takáto."
Andrea popravde ani nevedela, ako toto malé bezbranné dieťa utešiť, akými slovami ho presvedčiť, že ľudia občas hovoria veci, ktoré tak nemyslia, a že ich hovoria len v návale zlosti a hnevu. Nakoniec sa jej podarilo ako tak malej Lenke dohovoriť, ale v jej očiach videlo stále ten smútok, a presvedčenie, že čo jej povedala mama a teta Ľubka mysleli vážne.
Dobre si preto rozmyslime ako povedať malému dieťaťu, že robí zle, a trestať ho takými slovami, ktoré mu neublížia na jeho malej detskej duši, ktorá je rovnako, ba priam viac zraniteľná ako tá naša. My totiž už dokážeme rozoznať vážnosť slov, ktoré iní vyslovia, ale mále dieťa takú schopnosť nemá...
