Verím v to, že sa jedného rána zobudím, vyjdem na ulicu a uvidím spokojných ľudí. Netrúfam si povedať šťastných, lebo je jasné, že šťastný človek je vec názoru. Jeden by bol šťastný keby mal život iného a naopak. Preto viem, že šťastného človeka len tak na ulici ľahko nenájdem. Ale spokojný? Spokojný človek, ktorého netrápia veci, ktoré zmeniť nikdy nemôže, ale naopak žije si svoj pokojný život s vecami, ktoré ho obkolesujú a robia ho šťastným. Prežíva ho s ľuďmi, ktorí mu dávajú dostatok lásky, radosti a netrápi sa už nad tým, kto mu dané šťastie či lásku nedáva. Stále tajne dúfam, že raz vyjdem na ulicu a uvidím takýchto ľudí – spokojných a zmierených, užívajúc si to, čo im bolo dopriate a dookola sa nezaoberajúc tým, čo im život odoprial, či čoho sa museli kvôli životu vzdať.
Občas sa mi sníva, že žijem v meste, kde sa ľudia chápu, neklamú si do očí, ani nehrajú na dve strany. V meste, kde smiech a radosť iného je pokojom, a nie dôvodom na závisť pre iných. V meste, kde sa ľudia nepodrážajú, a nerobia si napriek. Naopak, pomáhajú si nepýtajúc podanú ruku späť. Nechodia nikdy zbytočne po tenkom ľade, naopak povedia si pravdu rovno do očí, no nie s krikom a výčitkami, ale so slovami, ktoré otvoria konverzáciu, nie ju hneď hodia do koša s výkričníkom.
Stále dookola mi ľudia tvrdia, že čakám na nemožné. Že v dnešnej dobe sa žiť takto nedá. Vraj v dnešnej dobe musí hrať každý sám za seba, neotáčať sa dozadu ani za cenu podrazu. Ľudia si majú plniť svoje sny, aj na úkor iných, a ak sú šťastný, majú sa starať len o svoje šťastie. No ja viem, že v dnešnom svete niekde existuje aj moje vysnívané mesto. Mesto plné pokojných ľudí, pre ktorých nie je ochota a pomoc záťažou, ani bremenom. Viem, že existujú aj takí ľudia, ktorých napĺňajú šťastím a láskou aj iné veci, ako len tie materiálne. Ľudia, pre ktorých je dôležité, aby sa mali dobre aj iní. Ľudia, ktorí ostatným trpko nezávidia, ale gratulujú im zo srdca a úprimne, nie s nastrčeným úsmevom, ktorý znamená presný opak.
Nech už si hovoria ostatní čo chcú, a nech ma príde presviedčať o opaku hocikto, ja budem do smrti veriť, že také mesto existuje a mojím snom je zotrvať v ňom aspoň chvíľu, a aspoň raz sa nadýchnuť vzduchu, ktorý vás nezaťažuje, ale robí z vás živú bytosť...
Z úst 83 ročného muža
